Takže bolo to raz v jednom malom mestečku,kde žilo približne toľko ľudí na to,aby sa každý navzájom dobre poznal,alebo aspoň niekoľkokrát videl.V tomto malom mestečku sa šírili klebety,akoby rýchlosťou vetra.Nie div,že sa preto niektorí ľudia do seba uzatvárali a radšej nikomu,alebo len niekomu hovorili o svojich problémoch.Ale nehovorilo sa len o problémoch iných,ale aj to čo ľudia videli,počuli alebo čo si o druhých myslia.Proste pletky,ohováračky a zbytočné klebety.To sa však jedného dňa prestalo páčiť jednému malému dievčatku,ktoré bolo také bystré a múdre,že ju deti s jej okolia považovali za veľmi divnú.Rado sa učilo a chcelo toho vedieť čo najviac.Jej rodičia ju považovali za zázrak ich rodiny a starí rodičia ju zbožňovali,lebo sama už v útlom veku vedela čo je pre ňu dobré.Nebola veru ako väčšina dospievajúcich detí,lebo už od malička hovorila že chce niečo v živote dokázať.Raz ked išla na nákup si v obchode náhodou vypočula pletky starých babiek,asi najväčších klebetníc,že je strašne nevdačná a že by ju rodičia mali vychovávať lepšie.Ona sa pravdaže do tejto diskusie pripojila a hned im povedala svoje:
"Ja nie som nevdačná,len som bystrá a ked poviem to čo si myslím,to neznamená,že som nevdačná,ale viem že vám to nadarmo hovorím,lebo vy to hned za mojím chrbtom prekrútite,tak dovidenia a starajte sa radšej o seba!"
Ked dievčatko dohovorilo,celý obchod stíchol,každý sa asi zamyslel,no babky prekotúľali očami a obidve s ohrnutým nosom vyšli s obchodu.Dievčatko sa len nevinne usmialo a pokračovalo v nakupovaní,ale u niekoho to zarezonovalo natoľko v tom obchode,že si ju až príliš všimol.Bol to jeden starší pán na dôchodku,veľmi vzdelaný,v minulosti bol právnikom.Prisťahoval sa a žil v mestečku krátko,ale dosť na to,aby vedel ako to tam chodí.
Ked dievčatko zaplatilo a už skoro odchádzalo,starý pán ju oslovil:
"Prepáčte,mladá slečna,musím vám povedať,že ste im dobre dali,tým starým strigám.Chcem len,aby ste vedeli,že držím s vami a ked s niekým budete mať problém,len sa obrádte na mňa".
Dievčatko prekvapene odpovedalo:
"Och dakujem,som rada,že držíte pri mne.Asi som to trochu prehnala,ale už som to nevydržala,lebo keby ste to počúvali každý deň ako ja,tak by ste asi rovnako zareagovali".
Starý pán si len zakrútil fúzikmi a múdro prikývol a povedal: "Dievčatko,ty sa len drž toho,za čím si stojíš,verím že raz niečo veľké dokážeš". Dievčatku sa rozžiarili očká,usmialo sa a podakovalo starému pánovi a rýchlo utekalo domov,vyrozprávať to rodičom.O niekoľko dní neskôr si vykračovalo dievčatko s dobrou náladou a bezstarostne do obchodu.Ešte ani doň nevkročilo a začulo od nejakích ľudí,že niekto zomrel,že nejaký starý pán ráno hned cez ulicu skolaboval na zlihanie srdca.Dievčatko chvíľu premýšľalo,ale napokon jej mysľou prebehlo,že "ved skoro každý druhý deň tu niekto umrie a ešte v ich malom mestečku tobôž,je tu predsa viac staršej populácie ako v ktoromkoľvek inom meste.No ked sa v obchode opýtalo pána predavača kto umrel,celá zbledla.
"Bol to ten starý pán,čo sa k tebe minule tak pekne prihovoril po tom čo si povedala svoje tým starým pletkárkam".
Povedal jej smutne predavač. Dievčatko onemelo a sklonilo smutne hlávku,už viac nechcelo nakupovať a pomyslelo si,že by chcelo byť na jeho pohrebe.Zdalo sa jej to veľmi čudné,že jej niekto tak cudzí môže byť odrazu tak blízkym.Zaumienilo si preto,že si na jeho pohreb pripravý príhovor.Starý muž však žil predtým sám,nemal nikoho,žena mu umrela pred niekoľkými rokmi a jeho deti žili vo veľkomeste so svojimi rodinami.A tak dievčatko prišlo v ten deň na pohreb,poprosilo kňaza aby mohlo prehovoriť. Boli tam asi tí ľudia,ktorí tam nemali určite chýbať,samí neprajníci a pletkári.
Tak začalo rozprávať:
"Úprimnú sústrasť tím,ktorí ho poznali a mali ho radi.Priznám sa ja som ho veľmi nepoznala,ale cítim,že som mu to dlžná.Bol to milý starý pán,ktorý ma minule oslovil v obchode po tom ,čo som drzo skočila do reči jedným "starým strigám" ako sám povedal.Ohovárali ma že som "nevdačná a že by ma rodičia mali vychovávať lepšie".Veľmi ma to vtedy naštvalo a bola som s toho trochu smutná no on mi na to hned povedal:
"Dievčatko,ty sa len drž toho,za čím si stojíš,verím že raz niečo veľké dokážeš". No neviem či naozaj dokážem,ale viem,že to myslel úprimne.Bohužial v tomto mestečku sa toho veľa nedá dokázať,lebo tu sú iba samé posmešky,ohovárania a predsudky.
Chcela by som aby sa to tu zmenilo,prečo by sme si nemohli viacej priať a pomáhať?Prečo sa osočujeme a nenávidíme?Nebolo by ľahšie usmiať sa na seba,na miesto tých krivých pohľadov čo každý,každučký deň vidím v obchode?Ked už nie pre mňa,tak aspoň na pamiatku tohto starého pána,by som chcela "raz niečo veľké dokázať,práve teraz"!
Odvtedy sa v mestečku kolujú chýri o malom dievčatku,ktoré niečo "veľké dokázalo",tak ako chcelo a stálo si za svojím .
Z dievčatka sa však neskôr stala žena,vyštudovala právo a stala sa dobrou právničkou a príležitostne sa stala opatrovateľkou a spoločníčkou starích ľudí v domove dôchodcov,lebo ju to veľmi bavilo a napĺňalo.Každý rok na dušičky ale chodí na cintorín zapáliť starému pánovi sviečku a položiť kvietok.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vierda25
28. 6.júna 2012 15:44
inak prepáčte za chyby
Napíš svoj komentár