Sedím na pohovke a surfujem po internete. Vedľa mňa ticho odfukuje môj pes. Z toho tepla som neuveriteľne smädná. Odložím notebook, vstanem a potme prejdem do kuchyne. Zapnem svetlo. Niečo pukne, silno sa zablysne a ocitnem sa v úplnej tme. Vzdychnem. Výborne, vypadli poistky. Musím sa na to ísť pozrieť. Z obývačky sa ozve tiché buchnutie a cupkanie štyroch malých labiek o podlahu. Kým poslepiačky šmátram v zásuvkách, môj verný spoločník sa ku mne bez váhania pridá. Konečne nahmatám baterku a chcem ju zapnúť. No nejde to. Sú vybité batérie. Rukou si prejdem po tvári. Náhradné nemám. Čo znamená, že musím prejsť cez celú kuchyňu a garáž až k poistkám a potme nájsť tú správnu. To nezvládnem. Napadne mi spásonosná myšlienka - v obývačke na stolíku leží môj mobil. Takmer sa zasmejem nad svojou hlúposťou. Vraciam sa späť. Prejdem až k miestu, kde tuším gauč. Vtom ma zozadu schmatnú silné ruky a zapchajú mi ústa...

A s výkrikom sa zobúdzam. Ležím vo svojej posteli. Večer som zabudla zatiahnuť žalúzie, žmúrim pred oslepujúcim slnkom. Prevrátim sa na druhý bok. Vedľa mňa spokojne pochrapkáva môj priateľ. Pousmejem sa. Vstanem, prejdem k oknu a kochám sa nádherným výhľadom na veľkú zelenú záhradu s množstvom farebných kvetov. Z diaľky začujem neidentifikovateľné tresnutie. Zamračím sa. Natrčím uši, no neviem určiť, čo to bolo. Otočím sa a tresnutie sa ozve znova...

Strhnem sa. Nemôžem sa hýbať. Sedím nepohodlne opretá o studený kov, ruky mám zviazané za chrbtom, nohy priviazané tesne k sebe. Ústa mám niečím prelepené. Snažím sa vykríknuť, no nie je to možné. Zem podo mnou sa trasie, ako keby som sedela v dodávke. Okolo mňa sa ozýva zúfalé dievčenské stonanie.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár