Včerajšou nedeľou sa začal adventný čas, ktorý mám ja osobne v mimoriadnej obľube azda ešte viac ako vianoce. Samozrejme nemyslim to v nijakom prípade biblicky, pretože vrchol adventnu sú vianoce, vrchol akéhosi čakania mi logicky hovorí, je nejaký alebo niečí príchod a podobne, ale teraz by som v tomto článku načrtol niekoľko momentov.

Aj my viaceri sme v podstate v nejakom očakávaní. Napríklad niekedy v polovici mesiaca mi príde výplata. Ale to ešte nie je čakanie ako také. Chcem to trošku prepojiť.

Viacerí z nás sa stále na dačo tešíme, ale keď to príde, väčšinou nás to ani nenadchne. Možno je to preto, vyslovím myšlienku, že už sme presýtení z nejakých darov a darčekov, ktoré viac už neskrývajú nejaké tajomstvo, a to je práve škoda toho. Tajomstvo ja osobne vnímam nie ako niečo o čom sa nesmie rozprávať, ale ako niečo, čo je mojou novou úlohou prebádať a nachádzať a obnovovať čosi. Napríklad ak sme zavalení všemožne pracovnými a inými dôležitosťami a povinnosťami, človek sa nevie dostatočne z niečoho tešiť. Napríklad ak ideme kdesi na oslavu. Možno sme objednali tortu ktorú treba vyzdvihnút spolu s nejakými zákuskami. Síce môže to v istom momente pôsobiť ako stresová situácia, najmä ak ideme kdesi na dlhšou cestu, a nevieme vopred odhadnúť vopred cesty a celkovo dopravnú situáciu. Najmä keď som teraz večer v telke si zapol televízne noviny a dozvedel sa, čo sa deje vo svete.

Práve mnoho povinností a ich plnenie nás častokrát dosť podstatne ovplyvňujú v tom zmysle že sa nedokážeme plne koncentrovať. Pretože nie sme naučení čakať, sme netrpezliví, strácame proste akýsi zmysel pre obetu, a veľmi sa nám páči pohodlnosť a všetko okolo toho s tým akosi spojené. Ba dokonca viackrát strácame chuť a motiváciu. Napríklad sa to deje vtedy, keď niečo pre nás nemá veľkú hodnotu a význam, a častokrát sa vytráca tá zdravá empatia. 

Ak sa vrátim k prvej vete, problémom dneška je neustále objavovanie čohosi, netrpezlivé očakávanie na niečo. To ešte nie je problém ako taký, pretože to je prirodzené. Avšak pri nájdení čohosi sme viac vyprázdnení ako naplnení, a tento stav napríklad paradoxne ešte viac môže vyvolať akési rozpaky a netrpezlivosti, a pri nesplnení našich predstáv celkové neuspokojenie, kedy sa celkom isto môže stratiť akákoľvek nádej a spľasnutie našich predstáv.

Viacerí žijeme v akejsi bubline a myslíme si, že svet a život sa točí len okolo miesta, mesta, a podobne, kde sa aktuálne či už študijne alebo pracovne nachádzame. Chcem sa ale spýtať v krátkosti rečnícku otázku teda na začiatok tohoto obdobia a veľmi príjemného skorého decembrového večera.

Koho očakávaš ty? A vôbec, očakávaš vôbec niekoho? Tak ako som písal v článku dozadu. Niektorí už nemajú vôbec nemajú nejaké očakávanie ktoré napríklad môžu celkom isto vyplynúť z akejsi frustrácie, sklamania z prípadného neúspechu. Deje sa to najmä vtedy, ak sme si privysoko nastavili latku splneniu našich stanovených povinností.

Alebo inak. Očakávame bez nejakého darovania? Mnohí si to samozrejme hmotne zosobňujeme, aj keď je to správne, pretože takto si to vieme lepšie predstaviť.

Ak by som to povedal, všetci sa tešíme na cieľ, ale málokto sa sústredí na pripravovanie sa na cestu. Ak to mám duchovne prepojiť celý náš život je príprava na cestu. Napríklad minulý týždeň ak to mám teraz ukázať akýmsi názorným príkladom som bol celkom nezmámym človekom požiadaný o jednu službu, ktorú aj z povahy mojej vedľajšej profesie sa odmietnuť. Nečakal som, že ma ktosi bude kontaktovať, ale za tých azda 11 rokov som si už dostatočne zvykol, že hocikedy sa mi môžu skrížiť plány. Čo samozrejme ja osobne beriem ako výzvu opätovne v niečom sa prekonať, a samozrejme môžem nejakého zaujímaveho človeka stretne, ktorý mi v niečom môže celkom isto dodať v niečom inšpiráciu.

Čo by som napísal záverom tohoto blogu. Mnohí z nás napríklad nič nečakajú, a predsa dostanú, mnohí čosi veľmi túžobne očakávajú, a nedostanú to, nedosiahnu svoj cieľ, a mnohí sme potom sklamaní, v niektorých prípadoch celkom isto oprávnene.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár