Len v krátkosti by som chcel zareagovať na jeden blog, ktorý som si prečítal. Je to veľmi náročne to takto bližšie špecifikovať, ale možno by som teda len v krátkosti naozaj vymenoval potrebné "vlastnosti", čo nás robí nešťastnými.

Prirodzene, nešťastie, je opak šťastia. Mnohí si možno zľahčujeme tento stav, berieme to celkovo na ľahkú váhu, najmä keď počúvame príbeh kohosi, ktorý sa naozaj cíti byť nešťastným. V nijakom prípade neodsudzujme teda nikoho.

V živote máme isté fázy, kde sa štastie strieda s nešťastím, a úspech s neúspechom. Pamätám sa, ako na strednej sme mali za úlohu na občianskej napísať úvahu na tému šťastie. Tie hodiny som mal veľmi rád. No na druhej strane, nie som si celkom istý, či by som podobné atribúty menoval aj v súčasnosti, nakoľko sa jedná možno o odstup 13 rokov dozadu, a človek sa proste mení a formuje, a keď čosi prehodnocuje, mení sa tým pádom aj jeho postoj k viacerým záležitostiam. Človek sa proste mení, nie sme nejaká konštanta, ale sme proste neustály dynamizmus.

Len islný človek chápe, že nie všetko ide podľa plánu, a na všetko potrebuje čas a vyzretie. Všetko sa dosiahnuť zdarne nedá, je to nemožné, a kto tvrdí opak, pravdepodobne klame. 

Mám pocit, že aj takýto stav má nás prinútiť k tomu, aby sme čoraz lepšie pracovali na sebe, i keď to hneď nemusí byť vidieť. Tu opäť vidím ako to, že človek na sebe pracuje, ale navonok to nemusia si všimnúť, a preto často sú nám kladené od druhých možno nepríjemné otázky, kde si uvedomujeme, ako sa nám vlastne nedarí, ale my si tvrdíme opak. Sú ale záležitosti, kedy proste musíme akceptovať, že naša cesta nie je cesta nášho kamaráta, alebo suseda, alebo spolužiaka, a že my tu nie sme na to, aby sme komusi plnili sny, ale nato, aby sme osobnostne rástli, ale opätovne, ako poviem, naša cesta je v každom prípade úplne odlišná od cesty takej, akú má nejaký človek vedľa nás.

Viacerí poznajú pojem nestálosť. Tento pojem nie je celkom dosť dobre pochopený už len pre vyššie menované vlastnosti. Zaráža ma napríklad, že mnohí veľmi radi hodnotia postoj toho druhého bez ohľadu na to, čo ten druhý prežil, alebo aké má naozaj skúsenosti ohľadom niektorých životným otázok. Že všetko to aj tak končí pri akejsi osobnej subjektivite, pri posudzovaní teda individuálnych štatistík a podobne. Len akokeby z vlastného pohľadu, ktorý si vytvorili celkom sami bez ohľadu na to, že musia akceptovať aj čosi inšie, ako je ten ich pohľad, respektíve tomu, čo sa možno medzi ich vrstovníkmi zaužívalo. Že proste existuje ešte čosi také, čo azda nie je definované v nejakých múdrych knihách a to, na čo neexistuje nejaká špecifická konkrétna odpoveď a podobne.

Nestálosť neznamená, že človek nie je s niečím vyrovnaný, a s tým, že požaduje častokrát zmenu, nadobudneme možno pocit, že sa ešte hľadá. Prejavuje sa to aj tak, že napríklad má rozpracované mnohé projekty, ktoré možno nevie ani jeden z nich dotiahnuť do úspešného konca, a tak stále len kdesi začína. Aj to je čiastočne definované ako nejaká nestálosť. 

Čiastočne to môže byť pravda, ale takto to vnímame len z nášho chabého pohľadu. My nevieme totiž, čo toho konkrétneho človeka akokeby "definuje" a preto máme len takýto vlastný pocit utvorený na základe vlastného pozorovania. Myslím si že celkom je to niečo ako komentovanie blogov tu na nete. Len jednoduchý človek dokáže nevidieť duchovným zrakom to, čo si práve možno prečítal. Ale nevadí. Každý máme svoje vlastné stupne chápania. Niekto si ich vie dobre rozvinúť, niekto na tomto nemá vôbec záujem, a práve pre toto dlhodobo zaostáva a nachádza sa na jednom a tom istom bode a nič viac. 

Šťastie s nešťastím veľmi úzko súvisia. Máme naokolo naozaj mnoho ľudí, ktorí sa nás snažia svojím životným pohľadom presvedčiť, že sú naozaj šťastní, a naplnení. Dajme tomu že to je tak. ale pozor. Dobre, ale položme si teraz k tejto veci niekoľko otázok. Je tomu naozaj tak? je tomu naozaj tak aj vtedy, keď sú v spoločenstve ľudí, keď sú v menšej skupine, a aké je to naozaj, keď sa čosi skončí, a každý sám za sebou zatvorí dvere a ocitne sa sám, sám so svojimi myšlienkami a pocitmi a tým všetkým, čo ho obklopuje a podobne.

Nešťastie a šťastie prezentované navonok, alebo prežívané vnútorne, bez toho, aby sme emóciami čosi dali najavo neznamená len akýsi chvíľkový stav. Mnohí ľudia tomut nechápu, a často si svoje nálady, teda pocity usporadúvajú práve podľa prežitého dňa, či bol úspešný alebo nie.

Skutočný pojem nešťastie nie je jednoducho definovať. nešťastie by som definoval niečo ako trvalá neuspokojenosť alebo napríklad teda frustrácia nad neschopnosťou prejaviť sa v čomsi mimoriadne dôežitom, takom, čo je veľmi cenné pre nás, a sme neradi, keď to nevieme dosiahnuť. Mnohí toto len zľahčujeme, ale práve vtedy nastáva problém, že sa s tým nevieme vyrovnať, a teda tento stav v nás dlhodobo pretrváva a robí to pre nás nie dobre.

Záverom ešte toľkoto chcem povedať. Úzko to súvisí s duchonvným prežívaním. Povedať, neverím v Boha, lebo som ho nevidel je taký istý nezmysel, ako povedať životom vážne ubitému človeku, že nešťastie sa takisto nedá chytiť,, odvážiť, odmerať, vyskúmať, teda podrobiť akejsi empirickej skúške, ktorá nás má doviesť k istému poznaniu. Obávam sa, že sa to takto nedá.

 Blog
Komentuj
 fotka
marcello1111  9. 7. 2017 20:51
ale veď ich nechajme, (úprimne plačem nad týmto slovom), až sa zatrasie zem a z neba budú šľahať plamene a príde k zúčtovaniu potom sa bude chodiť koleniačky a prosiť Boha o odpustenie...
ten cynizmus, škodoradostný úsmev a poklady nahromadené nie v nebi, ale na zemi, každého pritlačia do bahna najhlbšieho pekla, skrze zlé svedomie, celý zhýralý život a cesta ktorú si zvolili...
pre nich bude definitívny koniec...

Bože zmiluj sa nad nimi....
Napíš svoj komentár