Aké je to plniť si svoje sny

V záplave dnešného sveta, ktorý je veľmi uponáhľaný, a príliš hektický môžeme pozorovať v našom bezprostrednom okolí množstvo akokeby sloganov, ktoré nás pobádajú k tomu, aby sme si splnili svoje najtajnejšie sny. Obyčajne takéto reklamy sa vyskytujú prevažne v predvianočnom období, a sú doslova všade okolo nás. Azda najlepšie dva mesiace pred vianocami, kde človek nabádajú ku kúpe rôzneho spotrebného tovaru, bez ohľadu na to, či to človek naozaj reálne potrebuje, alebo nie. Je pravda, že obchodníci mi isto dajú za pravdu, že v tomto období, ktoré prežívame, azda najlepšie ide tovar na odbyt, a to doslova bez ohľadu na to, či to reálne potrebujeme, alebo nie, alebo či na to máme peniažky, alebo si musíme požičať. 

Osobne posledne menovanej skutočnosti nie som zástancom, a doslova to kategoricky vylučujem, pretože sa držím hesla, že doprajem si skutočne len to, čo chcem a to také, na ktoré aj reálne mám, a nemusím si nikdy požičiavať, čo ja z môjho hľadiska by som celkom isto považoval naozaj za osobnú tragédiu, ak by som si mal od kohosi, nejakého kamaráta, alebo tak nejak požičať na nejakú vec, ktorú chcem, a nemám na to proste prostriedky, ktoré by mi to umožňovali kúpiť.

Na jednej strane to nie je zlé, pretože pri obdarovaní, či už seba, alebo druhých, by teda mal byť patričný dôvod. Či už ten dôvod pramení z odvôvodenej nutnosti, alebo len tak pre zábavu. Mnohí sa pozeráme aj na nejaké sviatky ako príležitosť splniť si svoje sny, ale zabúdame, že to my vlastne vôbec nepotrebujeme, pretože to najcennejšie sa skrýva priamo v nás, a nie vždy to proste cítime.

Presne také je to aj s vierou. Viera v Boha nie je abstraktný pojem, aj keď vysvetlenie, čo je vlastne viera, nie je jednoduché ani z filozofického hľadiska. Častokrát máme nereálne požíadavky, aj z hľadiska viery, a od Boha si chceme prosiť a modliť sa o také veci, ktoré nie sú reálne, ale my to nepochopíme. Zamieňame si teda pravdepodobne našu vieru, alebo aj keď človek je neveriaci, nemusí sa to nutne týkať veriacich kresťanov a podobne, proste naše želania si zamieňame za nejaký automat, kde vhodíš peniaz, a vypadne ti nejaký požadovaný predmet, alebo hračka. Azda nie je medzi nami taký, ktorý v nejakom obchodnom dome, pred rokmi nepostrádal takéto čosi, čo za nejaký peniaz ti vydalo nejakú vec. Obyčajne to človeku vyčarí úsmev na tvári. To dokazuje to, že človek to síce nepotrebuje, v podstate v ničom mu to neosoží, ale na druhej strane slúži to aspoň na akési krátkodobé pobavenie.

A tu sme pri koreni veci. Rozdiel medzi materializmom a duchovnom, ako som to neraz naznačil, ale nie úplne je ten, že duchovno ťa má sýtiť neustále. Či sa dá, ako mi to spomína Písmo, v nebi radovať neustále, večne, pretože to si neviem celkom jasne predstaviť, ešte neznamená, že napriek nášmu obmedzenému mysleniu sa to nedá. V duchovne sa to dá. 

Dá sa to vysvetliť napríklad tak, že keď rodičia dajú svojím malým deťom nejakú hračku v detstve, obyčajne deti ešte nevedia, pre akú príčinu to dostali, a väčšinou sa samozrejme na to ani nepamätajú. Rodičia sa paradoxne z toho tešia najviac, pretože ich odmenou sú spokojné deti. To je čosi, čo sa nedá kúpiť, a presne toto sa vymedzuje u ateistov aspoň ten náznak toho duchovna ľudskej duši, ktorú každý v sebe má, a každý je pozvaný plniť duchovné poslanie, bez ohľadu na to, či človek verí v Boha alebo nie. Čím skôr to pochopíme, tým lepšie. 

Aké je to plniť si svoje sny. Mnoho ľudí si dávame často nereálne sny, ktoré sa paradoxne nikdy nenaplnia. Azda neexistuje na svete nejaký človek, ktorý všetko má dokonalé prichystané v živote, už si všetko vopred pripravil, všetko mu vyšlo ako si to naplánoval, všetko bolo dokonalé, jasné, v ničom ani raz nezapochyboval, nikdy nič nemusel pre niečo obetovať zo svojho, všetci okolo neho so všetkým len mlčky súhlasili, všetko išlo rýchlo a bez akýchkoľvek komplikácii a podobne. 

Myslím si že toto sa deje len vo filmoch, kde sa realita života vôbec neodzrkaľuje, a čo je horšie, vytvára to ilúziu o akomsi úplne odlišnom a lepšom živote, než aký vedieme.

Uznávam, že mnohí máme nejaké svoje tajné sny, a mnohí máme sny, ktoré nebudú možno nikdy naplnené, pretože tie nie sú materiálne, a teda nemajú materialistický základ, a tie sa nedajú proste kúpiť. Azda preto sú spravidla ony tie najdrahšie, majú spravidla tú najväčšiu cenu, a mnoho ľudí si ich váži, pokiaľ pravdaže vedia, o čo tam konkrétne ide, a snažia sa tam pristupovať zodpovedne ku plneniu si svojich povinností a podobne.

A mnoho ľudí je takých, ktorým sa proste niečo zažiada, a reálne si to vedia okamžite zadovážiť, a nie je ich vôbec málo. Sú ľudia, ktorí roky po niečom túžia, ale potom keď sa k tomu dostanú, teší ich to síce, ale len na krátku dobu, proste cítia akési nenaplnenie, také vyprahnutie, už to mám, a teraz čo ďalej.

Vyplýva to z čoho? Z chamtivosti, márnivosti, azda z povinnosti, alebo nejakej prílišnej ctižiadostivosti. Tu by som sa pristavil a napísal niekoľko myšlienok.

Na záver ešte niekoľko viet by som chcel napísať. Mnoho ľudí chce niečo preto, lebo to chce vyskúšať, zato že to má niekto iný. Aj mne sa to stalo, a nevedel som, ako sa mám zachovať. Nie žeby som chcel niečo, čo mal môj kamarát, ale on chcel niečo, čo som mal ja. Mal som trochu zmiešané pocity, pretože človek sa vtedy môže cítiť kdesi inde, a možno si myslí, že ten druhý človeku závidí, a silou mocou sa mu chce vyrovnať, čo je celkom iste nesprávne vnímanie reality, u niekoho to naozaj môže celkom isto hraničiť s akousi mierou paranoizmu.

Zdieľaj článok na facebooku
55 odoberateľov

Komenty k článku