Ako duchovne neupadať

Prečítal som si jeden zaujímavý blog, a keďže s daným blogerom zdieľam akosi podobné myšlienky a názory, ktoré sú teda uvedené v tomto článku, pokúsim sa k tomu napísať v krátkosti recenziu. Budem sa snažiť byť čo najvac vecný.

V živote máme obdobie, kedy sa smejeme, ale kedy aj smútime, kedy sme raz nešťastní, ale inokedy šťastní a podobne. Je to čosi asi prirodzené, tak ako sa strieda čas, ako sa menia ročné obdobia a strieda deň s nocou.

Stáva sa azda nám všetkým, že napríklad pri svojej každodennej rutine, či už je to štúdium napríklad, alebo práca, ktorú konáme dlhodobo, máme tendenciu prehliadať niektoré dôležité fakty, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou toho procesu. Zvýšená únava sa podpisuje predovšetkým za trebárs nie celkom dobre, alebo nie celkom kvalitne odvedenú pracovnú činnost, alebo teda tá nepozornosť sa teda môže celkom iste podpísať pod možno klesajúci výkon čo sa týka školského prostredia, zvládnutie daného učiva a podobne.

Mnohí zabúdame teda, že tak, ako netreba fyzicky upadať, či teda v škole, alebo  v práci, je dôležité, že nemáme upadať na duchu. Prečo to píšem. 

VIacerí si neuvedomujeme, ale všetka tá sila je v nás. V nás je prvotné to odhodlanie, či už veci zmeniť, alebo teda napraviť k lepšiemu, podať možno zvýšený požadovaný výkon, aby sme napríklad tým docielili urýchlenie tej činnosti, ktorú vykonávame, samozrejme za tých podmienok, že to bude efektívne, teda že tie povinnosti si splníme v čo najkratšom možnom čase.

Na všetko treba odhodlanie, ale ako to získať, to sa v múdrych knihách tohoto sveta nevieme dočítať. Samozrejme, pre podporu rastu osobnosti, sa samozrejme napísalo množstvo kníh a príručiek, veľa som si ich prečítal, ale len s máloktorými myšlienkami som sa dokázal stotožniť.

Viacerí si neuvedomujeme, že byť perfektní neznamená len stopercentné zvládnutie nejakej úlohy, ale aj pri nezvládnutení je potrebné sa zachovať ako správny človek. Ešte dôležité je, mať pri sebe osoby, na ktoré sa vieme oprieť a spoľahnúť, pretože už aj to sa javí ako vzácnosť. Nie všetko si pripúšťať do tej miery, že už niet návratu, že už sa proste nedá čosi napraviť do pôvodného stavu. Napraviť nejakú chybu, ktorú sme vykonali vyžaduje nesmierne úsilie, napríklad už len to, že si musíme priznať, že sme niekde v danom okamihu pochybili, alebo na čosi pozabudli, následkom čoho je tá chyba.

A toto vedia spraviť jedine silní jedinci. Takí, ktorí dokážu prevziať zodpovednosť nielen v čase úspechu ale aj v čase pochybenia a podobne. Takí, ktorí proste dosť skoro pochopili, že úspech sa dostaví, ale nie hneď, a na veľa vecí treba proste počkať.

Často sa nám stáva ale, že keď aj čosi napravíme, a to je gro môjho článku, ale aj napríek tomu všetkému tieto vymenované pochybnosti proste v nás pretrvávajú. Už to všetko prešlo, je to teda za nami, pravdepodobne to môžeme teda aj považovať za vybavenú vec, ale ten pocit stále ostáva, a nevieme sa ho zbaviť, a na jeho odstránenie potrebujeme dostatočne veľa síl, a predovšetkým ale hľadať v sebe silu. Prečo toto je? Tento zaujímavý fenomén pociťujem aj ja, nie som samozrejme nijaká výnimka, a ešte som teda celkom napríkald neprišiel na dostatočne dobrý návod, ako sa takého čosi teda zbaviť. 

To sa mi napríklad viackrát stalo. Lenže skade ju zobrať, keď nemáme na čom stavať, a cítime sa veľmi otupene, zlomene, skleslo, najmä po nejakom nevydarenom pokuse na čomsi, na čom nám tak veľmi záležalo, a možno nás to dobre nalomilo a presvedčilo, že viackrát sa do takéhoto už viac neubudeme pokúšať dostať. Nie každý dokáže odznova a nanovo začať.

Sú to jednak študijné, alebo pracovné neúspechy a podobne. Nie preto, že sme to spravili na druhý pokus, a ten druhý pokus už bol stopercentne odvedený výkon, ale nás proste môže mrzieť, že nejakou vinou sme ho nezvádli na prvý raz, a nie každý je nastavený prehrávať, ale aj to sa treba naučiť, a to len preto, aby človek osobnostne a duchovne rástol, inak sa to nedá.

Záverom chcem napísať ešte to, že musíme sa snažiť, aby pri nejakom neúspechu sme proste duchovne sa nezložili a neupadali, pretože to je cieľ zla okolo nás. Padnúť a viac nevstať. Krátke duchovné zamyslenie ešte na konci blogu. Jediný, pred kým nie je hanba padnúť, a pre nás to práveže znamená veľký prínos, je Boh. 

Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Stevooo

    hrá sa, že má 0 rokov

    O taketo veci , som sa kedysi pokusal , par rokov , hovoril som tomu prekusnutie a premlcanie problemu , kedy som to neriesil a isiel dalej , chcel na to zabudnut , no az sa to nakopi a opakuje stale a stale uz to nieje take jednoduche
  2. 2
    Kassiar

    20 ročný chalan
    Planeta Orion

    @stevooo Človeče, mne hovor o problémoch. Iba záujem o veci čo ma bavia, ma držia nad vodou. Lenže ja mám strašne relatívnu povahu. Ja neupadám do depresie, ja upadnem do hnevu (čiastočne spôsobením mojou neurózou)
  3. 3
    Ufounek

    hrá sa, že má 0 rokov
    Podsvětí

    Nerozumím Ti, ty považuješ jako duchovní růst že něco děláš rychle, napoprvé, 100%, efektivně, maximální výkon... nemýlíš si to s nějakým firemním řádem? Jsi dost zaměřený na ten výkon... to je jak z učebnice kapitalismu. Nějak je to já chci, já vyhraju, a když ne tak budu bojovat znovu, jen abych udělal co chci... Vyhrávat, nevzádvat se... nemýlíš se náhodou? Chceš k tomu motlitbu? Bože můj, ne má, ale Tvá vůle se staň.
  4. 4
    Vreskot000

    30 ročný muž

    @ufounek a aká je Jeho vôľa? Boh chce len jedno. aby si bol spasený. Boh nie je automať na modlitby a na moje osobné priania. nezabúdaj, že mnohé neúspechy ľudí okolo nás sú mementom pre nás, aby sme sa vyvarovali pred čímsi takýmto