Ako mám prekonať strach III

Predsa len som sa ešte rozhodol, že pridám pomaly tretí článok s týmto nadpisom, ktorý opätovne bude pojednávať na tému, ktorú som teda rozobral v mojich dvoch článkoch, a síce, pre úplnosť citujem znovu, a síce že ľudia túžia zapadnúť, a byť vnímaní v priaznivom svetle.

S tým samozrejme súvisí aj prekonaniu strachu. Strach je čosi neprirodzené, kde sa človek necíti vo svojej koži. Úzko súvisí s očakávaním v budúcnosti čosi, čo nevie celkom presne definovať, či sa má z toho tešiť, radovať, alebo sa má pripraviť na čosi inšie. Žije proste v akomsi očakávaní, v akejsi neopísateľnej, alebo teda ťažko identifikovateľnej, ťažko opísateľnej atmosfére, v atmosfére čakania, že sa niečo udeje, alebo práve naopak, nič sa neudeje. 

Pamätám si veľmi dobre spoza školských lavíc, ako človek veľmi netrpezlivo očakáva, kedy zazvoní, teda nastane ten magický moment, okamih, kedy sa naozaj prakticky skončí daná vyučovacia hodina, a proste ten vyučujúci pokiaľ naozaj nie je prítomný v triede, tak fakticky stráca moc nad študentami. Ako na vysokej platí známych akademických 15 minút, isto to mnohí čo chodíte, alebo ste chodili do školy poznáte, a keď profesor sa nedostaví na hodinu, študent naozaj má právo odísť z prednášky, a tá časť prednášky podľa zákona sa naozaj pre neho skončila, až do začatia nasledujúcej hodiny, čo sa napríklad stalo aj v našom ročníku, kedy sme opustili triedu a šli sme do svojich izieb o jeden blok ďalej, a človek mal voľnú hodinu. Teda vyučujúci si nesplnil svoje povinnosti, a zato študent môže reálne opustiť vyučovaciu miestnosť.

Toto je jeden z príbehov, ktorí bežne reálne zažili a zažívajú študenti. Ako teda spomínam v gro tohoto článku, človek prirodzene túži byť vnímaní ako niekto, kto je dobrí, v priaznivom, dobrom svetle. S tým súvisí úzko aj charakteristika človeka, kde teda prirodzene človek nebude opisovať to, čo napríklad nevie, čo neovláda, v čom je nedokonalý, v čom možno by sa mal zlepšiť, kde by mal pridať, a na čom by mal zamakať, ale celkom prirodzene bude opisovať svoje dobré pozitívne vlastnosti, svoje prednosti, znalosti, danosti, teda všetko to kladné, pozitívne, ktoré teda má, aby mohol vykonávať to, tú prácu, tú činnosť, o ktorú sa teda uchádza, a teda snaží sa dostať na tú danú pozíciu.

Ako teda to súvisí s článkom. Mnohí, práve som to vykreslil na tomto možno nedokonalom pedagogickom príklade, ale mnohí sa jednoducho boja jednej veci. Boja sa vzoprieť tomu, čo ich obmedzuje, čo ich nerobí slobodnými. A práve tento strach človeka akosi viac sputnáva, keď si napríklad uvedomuje, že nevie proti nemu bojovať účinnými a jemu primeranými metódami.

Ak to teda mám preniesť do reálneho života, mnohým z nás chýbajú konkrétne skúsenosti. Prekonať strach to nie je len o akejsi slepej a bezvýhradnej poslušnosti, pretože častokrát vnímam reálne situácie, kedy podriadený, aj z pozície pracovnej činnosti, môže síce nemať možno ani maturitu, ale reálne môže mať viacej rozumu ako celý manažment vysokoškolsky vzdelaných ľudí obsadených v pozíciach manažmentu podniku. Vystanoví mi teda otázka, či to je štandartná situácia, ktorá sa ale akosi pričasto vyskytuje.

Záverom napíšem ešte toľkoto. Podstata nie je vzoprieť sa komusi, alebo vzoprieť sa čomusi konzervatívnemu postoju, nejakému stereotypnému a zaužívanému, napriek tomu, že sa jedná o akýsi overený recept. Podstata je reálne uvažovať nad tým, čo mi nejaký daný systém dáva, v čom ma obohacuje, a čo naopak mi napríklad berie, a v čom ma ukracuje, prípadne, v čom ma šikanuje, v čom ma obmedzuje, a robí ma celkom isto neslobodným a takým, ktorý postupom času nebude schopný prejaviť svoj názor a samostatného uvažovania, a najmä, ešte horšie je, že keď človek stratí schopnosť kritického uvažovania, čo by som najmä v súčasnej dobe bral ako mimoriadnu výstrahu.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku