Ako sa dá dopracovať k úspechu

V anketárskej rubrike som zhliadol jednu anketu, kde bola otázka do pléna viacmenej položená na diskusiu celkom jasne. Ako sa dá dopracovať. k úspechu. V nadpise vynechávam otáznik, pretože to vnímam ako výrok, teda niečo ako oznamovaciu pravdivú vetu, a nie ako rečnícku otázku. Pozriem sa teda bližšie na túto problematiku.

Je veľa ľudí, ktorí sa stali úspešnými, a ani nevedia ako. To by som nazval akýsi fenomén dneška, kedy dávame dôraz na to, či niekomu praje šťastie, alebo nepraje, či naozaj existuje akási spleť náhod, ktorá za všetko môže buď priamo alebo nepriamo. Ťažko povedať. Nevedia ale napríklad celkom presne, a hovoria s obľubou, že predsa im priala akási šťastena, šťastie mali ku sebe a priazeň osudu naklonené, a nejako sa im pošťastilo. Samozrejme s obľubou komentujú ľudí, ktorí šťastie napríklad nemajú, a nepriamo sa zaujímajú o takého človeka, ako vlastne môže akosi existovať vprostred všetkej tej neprávosti, možno aj akejsi nespravodlivosti, ktorá môže takto existovať, a ktorú on, a jemu podobní musia na sebe chtiac, nechtiac, nedobrovoľne znášať.

Je ťažké naozaj definovať, ako sa vlastne dá dopracovať k úspechu, kedy sa niekomu očividne nedarí, skúša to veľmi, ale nemá šťastie. A ešte horšie je, kedy zažije možno posmech, akési vlastné znevažovanie osoby, ktoré máme v dnešnej dobe dosť často na zreteli. 

Napríklad keď som v dobe, kedy som nepracoval, a to naozaj sa mi veľmi ťažko žilo, najmä z morálneho hľadiska, nebolo mi to naozaj príjemné, ale komu to je príjemná táto situácia, to si musíme priznať pravdivo, naozaj som sa niekedy vyslovene, nazvem to pravdivo, akosi dosť hanbil pri rozhovore s niekým, o kom som vedel, že je úspešný, a nebol mi príjemný ten absolvovaný rozhovor, ale keďže som nechcel klamať, ani seba samého o akomsi úspechu, musel som akosi priznať pravdu.

Avšak pocítil som časom akési oslobodenie, že práve prostredníctvom tejto skúsenosti som sa kdesi posunul, z ovocia čoho čerpám teraz, kedy viem zarobiť naozaj nadpriemerne, a mám z toho radosť. Nie z peňazí, ale z pocitu, že som musel niečo vynaložiť, čo mi nebolo po chuti, aby som sa dostal tam, kde som azda teraz, a kde ešte sa ocitnem.

Hanbil som sa ho osloviť, či nemá aj pre mňa akési pracovné miesto, a keďže som sa neustále nádejal, nikdy sa mi naozaj nepošťastilo, žeby som povedal, že toto je ono, čo som v živote raz chcel dosiahnuť. Môžem ale povedať, že skoro dva roky je situácia, kedy tomu naozaj tak je, a proste žijem si svoje sny.

A tu sme pri koreni problému, kedy mnohí snívajú kadečo pre svoj život, ale nesnažia sa žiť svoje sny. Aj sa niečo môže podariť, aj niečo azda vyjde, ale vzhľadom na azda akési krátkodobé dobré spolužitie, kde mi vyhovujú možno aktuálne podmienky, z ktorých nehccem, alebo skôr lepšie povedané, bojím sa vyjsť, hoci tak veľmi chcem.

A koľkí si toto naozaj môžu povedať. Koľkí naozaj spomedzi nás sa môžu smelo prihlásiť, a naozaj s čistým svedomím povedať, že vlastne aj ja som sa v týchto myšlienkach akosi našiel, ale nikdy som nenašiel jednak odvahu s niekým to zdieľať takto, a s nikým som sa v podstate o tomto fenoméne ani neporozprával, hoci možno ja najviac, by som to potreboval, a tieto slová adresujem všetkým tým, ktorých sa to azda naozaj najviac týka, ktorí sa ešte stále akosi čudne ostýchajú, a nevedia, kedy niečo majú začať, ako na to, a potrebujú radu kohosi. Aj by chceli čosi zmeniť, ale doteraz azda sa im nič nepodarilo zmeniť svetoborné, na čo možno by boli aj právom pyšní, hrdí, a čo by mohlo znieť pre nich ako odkaz do budúcnosti, a možno aj pre ich priateľov a okruh známych, kam to všetko dotiahli, možno aby dodali niekomu takto dobré podnety a prípadne akúsi inšpiráciu.

Záverom dodám toľko, že naozaj treba veľa vytrvalosti, trpezlivosti, pretože bez týchto primárne azda najdôležitejších akýchsi východiskových bodov sa pravdepodobne nedopracujeme k akémusi želanému výsledku, kde by sme mohli byť spokojní.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku