Napríklad to, čo niekto považuje za čnosť, niekto môže považovať za priamu prekážku v jeho živote, ktorá akokeby ho brzdí v niečom a komplikuje mu osobnostný rast. Niekto prekážku vníma ako výzvu, ale tento fenomén je len pre silné povahy a vyzretých jedincov, ktorý to dokážu pochopiť. Prekážka je proste niečo, čo mi niečo prekáža, teda kladie opačné podmienky, než by som si žiadal. A práve čím viac takýchto nežiadúcich prekážok jestvuje v našej blízkosti, tým niekedy horšie pre nás, pretože človek začína uvažovať vyslovene, nazval by som to v absurdných intenciách, než by bolo dobré a vhodné.
Ako teda zahnať myšlienky na zlo. V dnešnej dobe sa pomerne ťažko definuje zlo, pretože viacmenej sme stratili cit pre zlo. Mnohí už nemajú ani súdnosť v sebe, a ťažko vedia objektívne čosi posúdiť. Možno preto, lebo do nového prostredia prišli ako vystrašené myši, ktoré sa báli všetkého, aj toho, čo sa báť nemusia, nemuseli, a predsa sa báli. Postupom času ale ako si zvykli na nové prostredie, na teda inakosť prostredia, v ktorom doteraz prežívali svoj život, kde sa cítili aj pravda bezpečne po vnútornej stránke človeka, sa pomaly oťukali teda v neznámom teréne, a postupne nabrali akkúsi odvahu, nabrali proste sebavedomie, ktoré im nateraz nechýba. Samozrejme je otázka času, že dokedy to človeku takto vydrží. Sotva to takto odhadnúť.
Zlo je nebezpečná vec, a v dnešnej dobe ho ťažko odhadnúť. Niekto sa vyslovene raduje, keď niekomu sa nedarí. Napríkad boli dobrí kamaráti, kôli niečomu sa ich cesty rozišli, a niekomu veľmi dobre padne, pokiaľ sa mu donesú chýry a zvesti o nejakej nepriaznivej situácie, ktoré sa nateraz stala komusi, čo skomplikovala azda jeho životnú situáciu.
Či je to v povahe ľudí, že viacmenej veľa ľudí je takýchto, ťažko povedať. V každom prípade je to viac menej odsúdenia hodné ako prvý názor, a v neposlednom rade je to aj poľutovania hodné. Len problém je, že navzdory takého človeka môžeme len ľutovať, teda neprajníka, nám to nepomôže nijako.
Neexistuje na toto akýsi univerzálny recept, než by sme sa akokoľvek snažili. Pokiaľ človek má v sebe zlobu doslova zakorenenú, pretože ľudia sú dosť plytkí, dosť necitliví, suroví, bezcitní, azda ťažko s takým človekom dokážeme nájsť spoločnú reč, obyčajne je to viacmenej nemožné. A práve preto sa človek toho obáva, a je zmätený, pretože chcel by čosi tvoriť, ale nie je to možné.
Potom človek rozmýšľa, prečo je tomu tak, a začne obviňovať všetko a všetkých naokolo. Začne sa sťažovať, hoci niekedy právom, to sa nedá poprieť.
Pokiaľ naozaj človek je dlhodobo vystavený akémusi nebezpečenstvu, ktorému musí čeliť, musí sa vysporiadať s nepriazňou osudu, niekedy si to človeka vyslovene podmaní. A viac ako inokedy, miesto toho, aby rozmýšľal, ako to zahnať od seba, premýšľa, ako by to mohol dotyčnému odplatiť, čo myšlienky na zlo takto nezaženie určite, len si to bude podnecovať čoraz viac.
Záverom toľkoto. Myslieť pozitívne? Nemyslieť čo sa stalo? Ak mám pravdu povedať, ani ja sám neviem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár