Akú cenu majú naše slová

Je zaujímavé, a to poviem pravda hneď na začiatku tohoto článku, že dnes máme 4 adventnú nedeľu, a zároveň je aj Štedrý deň. Obyčajne reflektujeme pri vianociach, a to sa deje raz za sedem rokov, pretože kalendár sa posúva ako dobre vieme každým rokom o jeden deň dopredu, len minule som si to akosi bližšie uvedomil, že teda je to späté s nejakým iným dňom, kedy je všetko iné. Iná atmosféra, inak ten deň prebieha, azda máme aj iný režim doma, možno už mysľou sme kdesi úplne inde od samého rána, pretože prichádza Ktosi, teda prichádza Ježiš, a to je veľmi vzácny hosť. Samozrejme, ak si to niekto uvedomuje konkrétne, že tento sviatok je predovšetkým o ňom, a o nikom inom.

Vrátim sa ale k zamysleniu, ktoré by som chcel teraz napísať. Chcel by som teda napísať opätovne recenziu na jeden pekný článok. Akú cenu majú naše slová. Bloger si nadhodil otázku, čo by sa stalo, ako by to teda vyzeralo, keby sa za slová platilo. Chcel by som to teda bližšie sa na to pozrieť z môjho pohľadu.

Dobre vieme, že čo raz povieme, nazad už asi ťažko vrátime. A predsa mnohí túto chybu opakujeme čoraz častejšie, a nedávame si vôbec na toto pozor. Je jedno v akom odvetví pracuješ, či si manažér, alebo na hocijakej pozícii, stať sa to môže naozaj hocikomu. 

Viackrát, azda neexistuje človek, ktorý čo niečo proste vyriekol, žeby to neoľutoval. To sa proste stáva. Niekedy, alebo teda, ak mám sa presnejšie vyjadriť, viack krát akokeby človek jednoducho prehliadne nejakú dôležitú skutočnosť, a skôr niečo povie, ako najprv porozmýšľa. Preto sa stáva, že potom to neskôr oľutujeme, a máme celkovo zlý pocit. Možno niekoľko dní nás to drží, ale je to niekedy aj správne, pretože nabudúce to platí ako taká výstraha, že tohoto proste sa máme vyvarovať. 

Taký človek pravdepodobne neexistuje, pretože sme omylní ľudia, a tento omyl proste spôsobuje u mnohých akýsi zmätok, kde sa právom neskôr pýtame, či sme spravili niečo dobré, alebo zlé. Či teda máme šancu, alebo nejaký morálny nárok na akúsi opravu, alebo na druhý pokus, keď ten prvý z nejakých zvláštnych dôvodov nevyšiel. Ako je to potom naozaj?

Napadla ma taká myšlienka. Je veľmi ľahké kohosi uraziť, s tým azda mnohí nemáme problém, ale je veľmi ťažké kohosi za niečo pochváliť. Možno ste si mysleli, ale to som spravil celkom zámerne, že som pod protikladom nespomenul odprosiť, čo sa vzťahuje na pojem uraziť. Teda opakom uraziť je odprosiť. Niekoho urazíme, prosíme o odpustenie, ak sa to ešte u niekoho nosí.

Lenže mnohí máme problém kohosi pochváliť. Neviem presne kde tkvie problém, ale myslím si, že človek je dosť niekedy egocentrický, čo sa práveže naplno prejaví vtedy, ak má vysloviť nejaké uznanie komusi cudziemu, a ešte ťažšie to padne, ak musí napríklad pochváliť, celkom nechceme, teda prejaviť nejaké patričné uznanie a zadosťučinenie nejakému svojmu protivníkovi, koho naozaj nemusí. Vtedy sa človek musí veľmi premáhať, aby čosi také naozaj dokázal, a obyčajne to mnohí ani neurobia, veď načo.

Vtedy tie slová majú najväčšiu cenu. Ako to asi myslím? Pretože vtedy, keď nám to nie je príjemné, jedná sa o to, že človek sa musí veľmi prekonať, premôcť, aby niečo také vôbec dokázal, a aby sa na takýto moment, krok, vážne odhodlal.

Pochvala je niečo, čo je pravdepodobne najvyšší prejav uznania. Je to v podstate veľmi jednoduché, ale zároveň mnohým to robí akokeby problém. Napríklad nikdy som nepochopil, prečo trebárs v škole, ako to častejšie tu spomínam, učitelia nepoužijú tento veľmi mocný prostriedok na to, aby niekoho pochválili. To neznamená, že ten žiak má hneď spyšnieť, ale práve naopak, z jeho príkladu si má brať aj taký, ktorý je veľmi lenivý, ktorý sa nesnaži konať nápravu v nijakom smere, ktorý sa nesnaží spolupracovať, a všetko mu je ľahostajné, ktorý neberie na váhu slová učiteľa, ak teda mám byť konkrétny, a neprijme si radu k srdcu, a všetko je aj tak také isté, ako predtým.

Dočkajú sa jej usilovní žiaci, a zo školského prostredia viem, že dostať pochvalu napríklad písomnú je oveľa viac, ako dostať napríklad jednotku za odvedený výkon, ktorý sa priamo vzťahoval či už na nejakú ústnu odpoveď, alebo na písomku, alebo hocijakú vypracovanú prácu, ktorú za úlohu dotyčný učiteľ zadal svojim žiakom. Vždy to pravda aj poteší. Keďže školské prostredie je nám, vám všetkým blízke, nie je ťažké použiť toto prirovnanie, nakoľko sa človek dokáže veľmi ľahko a jednoducho, dosť prirostene s týmto stotožniť.

Pár slov na záver k tomuto článku, čo som práve napísal. Nebojme sa tohoto, pretože naše slová majú v každom prípade veľkú cenu. Sú rozhodnutia, ktoré musime povedať a vykonať rázne, bez nejakých náznakov sentimentality, a nie sú možno nijak príjemné, skôr naopak, a sú to aj radostné okamihy, kde sa človek nezastaví v rozprávaní.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu