Berieme vážne?

Začítal som sa do jedného článku, a nedá mi naň v krátkosti opätovne nereagovať. Včera som pozeral hokejový zápas, ale nie do konca, celkom dobre hráme. To na úvod by som chcel povedať.

Chcel by som teda reagovať na jeden článok, ale pokúsim sa to zobrať z tej druhej stránky. Autor dáva odporučenie, ale celkom dobré, a nechcem to akosi spochybniť, že nikdy si nezačínaj s niekým s kým to nemyslíš vážne. Čo teda by som chcel k tomuto napísať.

Ako som teda spomínal v tomto odstavci, pokúsim sa na to ísť z opačnej strany. My ľudia príliš berieme veci vážne, a príliš sa akosi na niečo namotávame, a teda vystanoví mi logická otázka, prečo sa toto práve deje? 

Na jednej strane sme a príliš dôverčiví tam, kde vidíme, že to viacmenej ostane bez akejkoľvek pozitívnej odozvy a bez akéhosi úspechu. Snažíme sa predsa len čosi vydolovať, možno aby sme nezostali verní akejsi záporne myslenej povesti, že sme predsa len do toho nedali všetko. A preto máme niekoľko typov ľudí, tých, ktorí to vzdajú hneď na začiatku, tých, ktorí to vzdajú kdesi uprostred, niekde v priebehu toho procesu, možno aj na základe toho, že vidia, že sa to uberá nesprávnym smerom, alebo smerom takým, ktorý evidentne nie je podľa ich predstáv, a potom máme ľudí, ktorých akokeby niečo osvieti, a vzdajú to akosi tesne pred cieľom- Tesne pred koncom, kedy ten proces môžu v podstate celkom hravo a ľahko ukončiť v ich prospech.

A na druhej strane jedná sa  o to, že teda človek, ktorý pochybuje, ktorý stále len o niečom špekuluje... Nie je to zlé, pretože sa zdôvodňuje akési za a proti, čo ma teda pohýna k tomu procesu, k naplneniu istých ideálov, a podobne, alebo naopak, čo ma v tom brzdí, ktoré sú konkrétne tie elemetny, čo to všetko spôsobuje, a aký to môže alebo nemusí mať na nás dopad. 

ten druhý to vlastne pudovo vycíti, a vie, že nie je to správny postup. Ten, v ktorom sa hromadia akési nejasnosti, ktorý neustále o niečom pochybuje, príde mi to síce niečo ako filozofické myslenie, to mám celkom rád, a hojne ho využívam, ale dobre vieme, že keď človek stále nad niečím špekuluje pomaly sa dostáva do akýchsi absurdností, z ktorých je dosť náročné jednak vykľučkovať, a nájsť správnu východiskovú cestu, kde by sme mali byť spokojní.

A predsa sa vyskytne čosi také, že ich niečo brzdí, a akoby ten vnútorný hlas, to akési vedenie, to, čo začnú o tom samostatne premýšľať a rozmýšľať im hovorí, že proste by mali s tým okamžite predstať. Proste v jednom raze preťať akúkoľvek spojitosť s daným procesom, a vysvetlenie nie je celkom jendoduché, pretože ide o to, že človek nevie častokrát prečo s tým skončil, aká bola predovšetkým jeho vnútorná motivácia, čo ho k tomu viedlo, či ho teda niekto priamo alebo nepriamo akosi ovplyvňoval, či pociťoval určité tlaky z okolia, alebo to nevie presne vysvetliť a zdôvodniť svoje konanie, prečo to tak je.

V súčasnom svete sa zdôrazňuje potreba diplomatickejšie sa vyjadrovať, byť presní, byť presne akokeby načasovaní. Viacerí, kedy napríklad si dohodnú nejaké stretnutie, napríklad prídu o päť minút skôr, alebo aj oveľa skôr, pokojne vyčkávajú, kedy sa doytyčný človek zjaví na tom dohodnutom mieste, a predsa sa vyskytujú akési pochybnosti, že teda či sa to stretnutie naozaj uskutoční na dohodnutom termíne, presne podľa plánov.

Čo poviem na záver. Berieme akosi všetko príliš vážne, a kladieme dôraz tam, kde predsa by sme mohli poľaviť, ale nie sme predsa len v tomto úspešní. Skúsme veci nebrať príliš vážne.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku