Bez očakávania

Asi takto by som dal nadpis na môj ďalší blog. Je krásne zasnežená nedeľa, ale nemám veľmi čas ísť do prírody, aspoň krátko si to vynahradím pravdepodobne budúci pracovný týždeň, ktorý ma čaká, a ktorý sa začne už dnes večer.

Minule som sa zamýšľal nad tým, že vlastne, ja stále čosi očakávam. Neočakávam ale to, ako sa to na prvý pohľad zdá. Že čakám nejaký dar od niekoho, čakám na nejaké milé prekvapenie, čakám na to, kedy ma niekto možno osloví, čakám akokeby na niečiu preukázanú pomoc, alebo tak nejak.

Aj my častokrát, a je to normálne, máme isté očakávania, teda čakáme, ale je to správne? Je správne ľudovo povedané, brúsiť si zuby neustále na niečo? Žiť akokeby, nazvem to v očakávaní vianoc, kedy čakáme proste na ten čarovný okamih, kedy si otvoríme nejaký ten darček od niekoho pre nás venovaný, a samozrejme aj my by sme mali čosi opätovať zo svojho.

VIacerí len čakajú, ale nechcú ničím prispieť. Možno sa nám zdá také niečo, že vo svojom živote na niečo čakáme, a ono to neprichádza, a jednoducho divíme sa nad tým všetkým, že ako to je možné, veď predsa som všetko pre to spravil, aby som to dostal, ale ono to neprichádza, a takto sa rýchlejšie akosi míňa čas, než by sme si želali, možno máme väčší stereotyp, a to nás privádza ku nejakej nečinnosti, k nejakej nude, strate drahocenného času, kedy nevieme efektívne využiť tie volné chvíle, ktoré máme pred sebou, čo nám ešte ostáva.

A to všetko preto, lebo stále na niečo čakáme. Myslíme na to, čo bude zajtra, čo si zajtra kúpime, oblečieme a podobne. Istotne, plánovanie má veľký význam pre človeka, ale nie je to podľa mňa dobré.

Vždy sa stanú nejaké okolností, ktoré sú či už príjemné, alebo menej príjemné, ktoré v tej danej chvíli akosi človeka proste zaskočia, trochu ho vybočia z jeho plánov, a on fakticky nevie ďalej, čo má robiť. Napríklad keď človek niečo robí, má nejaké myšlienky, a do toho ho niekto vyruší, a on proste nie je schopný pokračovať vo svojej práci, keď niečo trebárs dôležité kontroluje a podobne. Úplne to v podstate naruší jednak ten jeho stereotyp, a jednak ten svoj, nazval by som to zabehaný a viac menej ustálený program, podľa ktorého sa riadi. A väčšinou to končí aj tak, že sa dostaví depresia, pretože čakali sme na niečo, čo malo nastať, a ono to neprišlo, ani to nepríde už. Príde to možno, ale v ten moment, kedy to pre nás už je v podstate bezpredmentné.

Nenaplnené túžby v nás môžu vyvolať určité depresívne stavy, ale to všetko preto, lebo sme si toho priveľa akosi nasľubovali, a mysleli, že to dokážeme, že aj my dokážeme čosi, čo dokázali druhí. 

Napadla mi teraz taká kratšia myšlienka, a síce. Možno si pomyslíme, že je lepšie si niečo nepriať, po nejakom väčšon netúžiť, nemusí to mať nutne nejaké materiálne pozadie, aby sme jednoducho neboli sklamaní, keď to nevyjde.

Istotne je pravda, že v dnešnej modernej dobe, kedy výdobytky dnešnej doby nám zaručujú neobyčajné pohodlie, nás akosi rozmaznali. Všetko proste chceme tu a teraz, väčšinou, keď sa nevieme niekomu dovolať, už je to katastrofa, lebo je možné, že tam nie je dobrý signál, napríklad za jazdy a podobne. Ak napríklad v aute nie všetko funguje stopercentne,  ako má, a teraz je tej elektroniky dosť prekombinované, a mnohé prvky v aute sú v podstate dosť podľa mňa aj zbytočné, človeka to akosi prirodzene jednak odvádza od akejsi osobnej pozornosti, pretože ten komfrot, čo mu ponúka, zároveň má aj nástrahy. 

Človek spyšnie, spohodlnie, už nepresadne do možno treťotriednej kategórie nejakého vozidla,, už sa mu to jednoducho máli, všeličo muž akokeby chýba, proste človek akokeby sa stal rozmaznaným vplyvom doby a ako plynie čas. 

 Už sa mu to jednoducho nezdá, už nechce to čo na začiatku, že mu stačil nejaký jednoduchý prototyp nejakého predmetu k užívaniu s možno jednoduchšími prvkami, hovorím teda ako vo všeobecnosti, už si zase želá niečo, čo je oveľa lepšie, možno krajšie, aj keď nie vždy účelovejšie, také, čo je modernejšie, a výkonnejšie, nedbajúc na to, že to nemusí mať takú dlhú životnosť ako možno ten jeho predchodca čo mal oveľa jednoduchšie funkcie, a nemal takú kazivosť.

Máme proste svoje očakávania, ale problém nastáva vtedy, keď tie naše očakávania vlastne ani nie sú našimi osobnými očakávaniami, ale je to niečo, vplyvom mienky našich známych, a neviem ešte koho, s kým pracujeme a študujeme a podobne, chceme aj my vlastniť niečo, čo nepotrebujeme, stačí nám to jednoduchšie, ale už to nejde, lebo sme veľmi ovplyvniteľní.

To je čosi, čo som spomínal v jednom mojom blogu o zlom pochopení individualizme, alebo tímovej práci. Tímová práca neznamená, že sa musím vo všetkom podriadiť, ale proste tímová práca znamená, že tá spolupráca tkvie v tom, že tá práca je súhrn, a to chcem nazvať vlastností, zručností predovšetkým individualít, ktorých skĺbenie predstavuje efektívnosť v tímovej spolupráci.

Na záver ešte niekoľko myšlienok. A tak človek v tej práci stále čosi očakáva, kde sa možno prekvapí, kde ho niečo zaskočí, kde zas čosi bude riešiť, čo mohol, ale nemusel, a podobne. Je to dobré? Človek má mať primerané očakávania, aby ho to nemohlo nejako zaskočiť a vyviesť z miery, pretože spamätanie sa z nejakého neúspechu môže trvať o čosi dlhšie.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku