Mnoho ľudí, aj my, priznajme sa, máme tendenciu meniť ľudí na svoj obraz. Keď sa nám niečo nepodarí, myslíme si, že podobný osud stihol ai ľudí naokolo, ale to si len my myslíme.
Mám jedného známeho, vychádzam s ním veľmi dobre, celkom je to šikovný človek, ale vidím, že až chorobne trpí napríklad tým, čo si kto čo myslí o ňom. Preto neustále hovorí, za koľko si kúpil auto, podobné veci slúžiacie k životu a podobne. Tu by som ale pristavil k jednému fenoménu, ktorý straší mnohých z nás, samozrejme nikto ako taký nie je nýnimkou, môže to celkom poľahky pohltiť hocikoho, je jedno či ste kresťan alebo ateista.
Mnoho z nás nechce prijať seba samého ako človeka, ktorý má inú cestu, ako trebárs náš kamarát. Mnoho z nás začalo trebárs študovať na nejakej vysokej škole, ale ju nedokončili, mnohí sa pustili pracovne do akýchsi projektov, nezvládnutie ktorých môže mať na následok stratu možnože aj celoživotných ideálov, a to možno sme boli ešte len pri nejakom prvotnom plánovaní, keď sa ešte nič ani poriadne nezačalo.
Zdravý individualizmus sa prejavuje predovšetkým vo vlastnom kvalitnom bohatom vnútornom svete. Tento pojem si mnohí často zamieńajú s nejakým chorobným schifozrenizmom, čo nie je pravda, pretože každý, a to chcem zdôrazniť, každý má svoj vlastný svet, kde si život predstavuje napriek realite v ktorej momentálne žije, po svojom. Áno, počujete dobre, nie sú to výmysly, ale realita, ktorá na druhej strane plnšie otvára dvere do nášho najhlbšieho vnútra.
Prečo to píšem? Pri čítaní mnohých dobrých a hodnotných blogov, z ktorých sa viem občerstviť, a načerpať novú inšpiráciu mám ale pocit, že sa chceme silou mocou komusi podobať. Nie je to správne.
Prvý bod k zdravému sebahodnoteniu je uvedomenie si svojej vlastnej situácie a odpoveď na otázku, či som naozaj dokázal pre kvalitu môjho života skutočne všetko. Je to síce otázka, ktorá možno ešte vyžaduje osobitný blog, ale v krátkosti sa to posnažím nejako zosumarizovať.
Nedávajme si prehnané ciele, pretože tie nás zotročujú. Uvedomme si aj to, že je umenie, a to chcem zdôrazniť, je umenie pochváliť niekoho cudzieho najma blízkeho kamaráta za dosiahnuté úspechy, ak sme ich nedosiahli my. Je umenie zatelefonovať, alebo nejak sa skontaktovať s osobou, od ktorej cítite, že to nie je ono, nemyslím teraz nejaké citové alebo príbehy nejakých zlomených sŕdc a podobne, ale práve na tej reálnej, profesionálnej báze.
Určite mnohým napríklad nevonia, ak mu rozkazujú osoby, ktoré sú od neho podstatne mladšie, prípadne v danej veci možno oveľa neskúsenejšie, a hrajú sa na nejakého veterána v tej oblasti.
Tu vidíme predsa jasne, že taký človek ešte potrebuje nejako dozrieť osobnostne a predovšetkým aj duchovne, a že len taký človek bude hodnotný, ktorý si uzná svoj neúspech a prijme ho aj pred druhými. Tohto sa mnohí bojíme, ale táto pravda nás skutočne oslobodí od nášho prípadného povýšenectva a podobne. Týmto trpia mnohí manažéri, ktorí sú v podstate neschopní riadne spravovať čosi čo im je zverené, a ich podriadený je šikovnejší ako oni sami.
Každý úspech je úspech o to viac, že sme niečo dokázali spraviť pre seba alebo druhých čosi navyše. Mnoho ľudí si zamieńa pojmy ako biznis, práca, dobre alebo zle platená, a podľa toho hodnotíme ľudí.
Mám pocit, že mnohí sa tu nepekne obviňujeme z nejakých úspechov a chceme byť ako mnohí naši rovesníci. Robiť v anglicku za dobrý plat, alebo opatrovať v Rakúsku, alebo čo ja viem, robiť v dobre renomovanej firme. A trápi nás, ked proste robíme možno nejaké podradné brigády v nejakom potravinovom priemysle za smiešny peniaz.
Ja som na tom podobne, snažím sa napredovať, ale nechcem sa nikde naháňať. Pochopte proste, že na kvalitu života nutne nepôsobia len tieto vonkajšie viditeľné faktory, hoci sú hmatateľné, ale aj tie neviditeľné, tie duchovné.
Problém ani tak nie je k nedostatku akýchsi matierialistických výdobytkov, bez ktorých sa azda nezaobídeme. Problém je pravdepodobne v nás samých, kde nedokážeme reálne sa pozerať na veci pravdivými očami, nedokážeme prijať samých seba, nechceme sa vnútorne, duchovne vychovávať, zabúdame na rady našich rodičov a počúvame nejakých cudzích ľudí, ktorí figu borovú vedia o našom doterajšom živote, a prečo sme takí akí sme.
Čo by som dodal na záver? Ak budeme pernamentne zabúdať na rozvoj našej duchovnej zložky, a budeme sa zaoberať len materializmom, skončíme možno obklopení nejakým bohatstvom, možno vysnívaným autom, ale celkom opustení a nešťastním pretože tlak okolia a kamarátov na nás je tak silný, že sa tomu zriedkakedy dá odolať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hagelslag
10. 3.marca 2017 09:53
Hej človeče, čítam tvoje blogy pri raňajkách a chcem sa ťa spýtať, či si nepremýšľal nad tým, napísať knihu, lebo dobre sa to číta, aj pre ateistu, ktorý sa do duchovných vecí moc nevyzná.
2
zdravím ťa takto na diaľku, nooo, vieščo, písanie mám moc rád ešte od strednej školy, na maturitný sloh som sa veľmi tešil...
mojim cieľom tu na nete je priblížiť reálny svet človeku, ktorý v Boha neverí... ale tiež objaviť svoju identitu, pozdvihnúť tých, ktorí to potrebujú, tí ktorí su možno daleko za hranicami, ktorí azda reálne veľmi dobre zarábajú a majú všetko čo potrebujú, avšak v kutiku srdca im chýba rodný dom, jeho mesto, dedina so všetkými tými nedokonalosťami, predovšetkým rodina.... asi tak
mojim cieľom tu na nete je priblížiť reálny svet človeku, ktorý v Boha neverí... ale tiež objaviť svoju identitu, pozdvihnúť tých, ktorí to potrebujú, tí ktorí su možno daleko za hranicami, ktorí azda reálne veľmi dobre zarábajú a majú všetko čo potrebujú, avšak v kutiku srdca im chýba rodný dom, jeho mesto, dedina so všetkými tými nedokonalosťami, predovšetkým rodina.... asi tak
3
Tak asi preto je to písané čisto pre mňa, lebo presne takto to mám...za hranicami ešte s ponukou si tu zariadiť vlastný život, ale daň za to bude, že sa odtrhnem od rodnej krajiny na dlhé roky....
Napíš svoj komentár