Byť šťastnejším III

Chcel by som nateraz pokračovať v tejto téme pridaným tretím článkom. Vonku je veľmi príjemné,  je zasnežené, a chcel by som sa vybrať na krátku turistiku dnes poobede, nakoľko v tomto roku som ešte nebol. Keďže auto ešte nemám teraz pri sebe k dispozícii, ešte nebude možné brázdiť ním cesty, ale v podstate mi to nevadí, urgentne ho nepotrebujem, a viem si aspoň teraz zadeliť čas, a to, čo ma baví, čomu sa venujem aktuálne, či naozaj potrebujem nejaký rozmach alebo ho nepotrebujem, a v akej miere a podobne.

Po krátkej prestávke, ktorú som musel uskutočniť koli menšej rekonštrukcii, pokračujem ďalej. Opätovne by som sa chcel pristaviť pri téme, že čo má človek robiť, a ako byť šťastnejším.

Mnohí, keď napríklad zmenia pracovné miesto, alebo napríklad úspešne boli prijatí kdesi na školu, obyčajne to na ich konaní, alebo myslení vidieť. Proste pôsobia oveľa uvolnenejšie, vedia byť omnoho zdvorilejší, vedia pohotovejšie reagovať, a ich reakcie nemajú akýsi hĺbavý charakter, kde veľa premýšľajú, než sa odhodlajú čosi povedať.

Tu by som sa teda chcel osobne pristaviť. Človek proste v niektorých fázach ani nerozmýšľa, a koná proste tak, ako mu to vyhovuje. Čiastočne to schvaľujem, pretože človek naozaj nie je šťastný, keď sa v niečom musí obmedzovať. Napríklad ak niekto si šetrí trebárs na nejakú vysnívanú vec, napríklad na nejakú dovolenku s nejakými welness vstupmi, kde konečne zrelaxuje predovšetkým podľa svojich a nie cudzích predstáv, kde sa odhodlá vybrať sa do nejakého miesta, kde chce ísť on, a nie tam, kde chodia napríklad jeho kolegovia, alebo kamaráti a podobne.

Niekedy sa človek akokeby potrebuje komusi zapáčiť, a preto robí ustavične akokeby chyby. Chyby, z ktorých sa nedá proste vykľučkovať. Obyčajne takéto chyby spôsobujú človeku menej šťastia, tým ale neznamená to, nechcem teda tým povedať, že bude nutne nešťastný, pretože pocit šťastia a nešťastia je veľmi individuálny, a nedá sa to takto klasifikovať. Napríklad to, čo mňa robí šťastnejším, nerobí to štastnejším toho druhého, a práve naopak, to čo robí v určitej fáze života mňa nešťastným, druhého to síce nemusí nutne napĺňať šťastným, ale môže z toho čerpať akýsi nepriamy osoh, napríklad, môže byť škodoradostný, môže v sebe trebárs vybadať túto zlú vlastnosť.

Vlastnosť, ktorú proste nedokáže, alebo nechce zakryť, a je mu to veľmi príjemné. Toto nie je šťastie. Toto je dá sa povedať, začiatok konca. Určite minimálne toho duchovného, pretože človek nutne nemôže byť uspokojený a šťastný, mimo nejakého masochistického chápania, keď vidí nešťastie pri tom druhom. Akurát to v človeku môže vyvolať vlnu akýchsi zmiešaných pocitov.

Pocitov možno aj hanby, možno aj viny, možno aj zapretia seba samého, že to, v čomu veril v istú dobu, ho možno mimoriadnym spôsobom sklamalo, že to proste už nedokáže v sebe ustavične potláčať, zakrývať, a jednoducho raz to musí nejakým spôsobom vyplávať na povrch. Človek nie je stavaný celý život hrať akési divadlo, predstavenie, a ak aj áno, všetko totiž raz skončí, a to si v centre diania napríklad málokto uvedomuje, čo naozaj môže vyvolať akúsi vlnu rozhorčenia, a to, že človek sa nemusí z tohoto stavu spamätať, a jeho smerovanie proste naberie iný rozmer, bude kdesi len blúdiť akokeby bez cieľa, a nebude s ničím spokojný, než by sa akokoľvek snažil. 

Mnohí možno vidíme, že človek robí aj ušlachtilú a bohumilú činnosť, ale títo ľudia vám povedia, že ich to z nejakého neznámeho dôvodu nenapĺńa, proste nie sú s tým spokojní čo robia, nerobí ich to proste šťastnými, a navonok, proste nemajú na to dôvod.

Napríklad vidíme, že majú všetko, majú úspech, kariéru, peniažky, sú hmotne zabezpečení, vlastnia niekoľko nehnuteľností, ale naozaj, chýba im jedno. Spokojnosť. Tá spokojnosť chýbala aj bohatému mládencovi, čo som kedysi rozoberal, a to celkom isto. Vyjadrím to na konci blogu.

Keby bol stopercent šťastný a spokojný, nikdy by sa Ježiša na nič nepýtal, tobôž nie nato, ako má byť šťastný a spasený. Azda toľko som chcel povedať. 




Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov

Komenty k článku