Treba cas vyuzit na to, aby sme ho plnohodnotne prezili pretoze spomienky na to, co sme mohli spravit a nespravili netoja za nič.

Asi takotu vetou, krátkym citátom by som chcel začať tento článok. Dnes bola krásna, konečne zasnežená nedeľa, a mal som veru za volantom čo robiť, aby som sa hlavne v zdraví a šťastlivo dopravil do cieľa, kam som mal namierené. Uvedomujem si že nič nie je samozrejmé, a práve preto v poslednom období sa k tomu takto aj staviam. Z bezpečnostných dôvodov, keďže píšem teraz tento článok na tablete, kde je to o čosi obtiaznejšie ako napríklad na mojom notebooku, som si ho pre istotu po napísaní odstavcu ihneď uložil a zverejnil.

Ako spomínam takým pomerne netradičným a strohým pisateľským úvodom do tohoto článku, tak pre mňa to vyznieva naozaj jednoznačne a síce, že treba využiť čas ktorý máme, pretože spomienky na to, čo sme mohli spraviť, ako teda konštatujem, naozaj nestoja za nič. Prečo som sa to takto stroho a rezulátne rozhodol napísať vysvetlím v týchto riadkoch nižšie.

Poznáme, a niekedy azda cítime vinu za nejaké udalosti v našom živote, ktoré sa nás napríklad v niečom neobyčajne dotkli, a vyvolali tým pádom akúsi vlnu vnútorného nepokoja, akejsi citovej vzbury,  o ktorej som sa v niektorom z mojich predchádzajúcich článkoch už bližsie zmienil a vyjadril, preto sa k tomu vracať nebudem, avšak v krátkosti sa ešte vyjadrím.

Máme okolo seba príliš pohodlných súputníkov, a niekedy im ozaj aj nám zle padne, pokiaľ človek ich v dobrom trochu chce v niečom motivovať. Niekto to môže celkom isto chápať po svojom, že stále sa ktosi chce do neho starať. Nie preto, aby sme hľadali možno problém tam, kde problém azda ani nie je, ale preto, napríklad mne, vždy vadilo, pokiaľ som videl v kolektívnej práci akúsi prílišnú pasivitu od ostatných, ktorá samozrejme vedela kvalitne k akejsi nečinnosti strhnúť aj takých, ktorí za normálnych okolnosti sú bezproblémoví, dá sa s nimi bez akejkoľvek osobnej výhrady dohodnúť na konkrétnych podmienkach. Vtedy si niektorí uvedomia, že sa azda namáhajú zbytočne, a majú pocit, že sú v niektorých momentoch nespravodlivo postavení na roveň tým ostatným, ktorí by mohli v niečom pridať a zamakať.

A toto môže vyvolať vlnu akejsi demotivácie aj takých, ktorí sú obyčajne veľmi šikovní, a vedia svoju rozpracovanú prácu efektívne dotiahnuť do zdarného úspešného konca, kedy vlastnou usilovnosťou dokážu pri svojej práci dosiahnuť nadpriemernu produktivitu. Isto sú motivačnými faktormi akési finančné benefity z toho plynúce, ktoré ale nie sú samozrejmosťou a automatické, ako sa to niektorí domnievajú. Totiž odmena je jedna vec. Ale je to proste niečo čo človeku môže akosi morálne patriť, ale nemá na neho nárok ako taký.

Mnohí sa spoliehame na to, že teda, riadime sa niekedy starým známym porekadlom. Robota nie je zajac, teda neutečie, aj zajtra svitne deň. Všetko za jeden deň sa nedá spraviť, avšak ja osobne preferujem to, že áno, harmonicky sa snažím prideliť si, namä teraz prácu, aby som si ju primerane podľa náročnosti rozdelil. Je to prirodzené, človeku skorej prejde čas , a necíti azda nadmiernu únavu. Toto niekto nedodržuje, čo nie vždy je jeho vina, a preto jeho celková tá osobná produktivita, výkonnosť po čase môže neúmerne a rapídne klesať, čo celkom isto môže alebo nemusí mať neblahý vplyv na náš osobný rozvoj a podobne.

Tu môžu teda prísť človeku na myseľ spomienky, ktoré nemusia byť zrovna dvakrát príjemné, a nie je jednoduché sa ich účinne zbaviť. Pre vyrovnaného človeka práve toto môže byť obdobie akejsi krátkej sebareflexie, aby to, čo robil, robil ešte lepšie, avšak ani neprimerane vysoké kladené nároky nie vždy sú na mieste, než by sme to brali ako nejaký osobnostný a výkonnostný stimul, ktorý práve človeku v danom rozhodovacom procese môže byť ako veľmi výrazný dobrý stimul pre ďalšiu jeho činnosť a prácu. Píšem tieto riadky aj preto, pretože ja osobne som to zažil, a teda mam s tým osobnú skúsenosť, ktorá ma kdesi už výraznejšie posunula smerom dopredu, za čo som s odstupom času vďačný.

Na záver tohoto nedeľnajšieho článku a večernej adventnej reflexie by som chcel povedať, že nie že život máme si užiť, podľa nejakého hedonistického návodu, ale preto, aby sme našli vnútornú spokojnosť, že sme dobre využili čas, ktorý sa už nevráti. Ten kto si chce užiť mi pripomína stav, kedy si plne uvedomuje, že ten oný strávený čas takto sa už nikdy nevráti a teda ani nezopakuje viackrát. Áno, aj spomienky zaručene majú svoju veľkú cenu, a významnú duchovnú hodnotu, pretože slúžia aj na poučenie a akúsi čiastočnú útechu v čase akéhosi možného vnútorného nepokoja a podobne. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár