Čo ale chcem povedať. Okrem toho, že dnes sa mi po asi dvoch mesiacoch podarilo nie že opraviť, neviem či to mám tak nazvať, proste som sa pokúšal spojazdniť repráky ku notebooku, ktoré mi za záhadných (mne záhadných ) okolnosti proste vypovedali z ničoho nič službu, ale oddnes našťastie idú.
Ako som sa dozvedel z jednej ankety, aj ja som nad tým mnohokrát aj v spoločnosti uvažoval, že človek akokeby stále dobiehal čas. čiže keď človek niečo chce. A zrazu, keď to má na dosah, už to nechce. Jedná sa o nejaký ten ľudský rozmar, alebo prečo človek tak zrazu zaradí spiatočku.
Problém mnohých z nás, opätovne jadro tohoto príbehu takto začínam, je to, že snívame po nejakých veciach, ktoré z nejakých dôvodov nevieme uskutočniť, zrealizovať. Prejavuje sa to tak, že človek najprv len dostane akúsi inšpiráciu, častokrát z vonkajšieho prostredia, proste nejaký podnet, ktorý sa podvedome pokúša nejako spracovať. Najprv ho možno akosi odmieta. Potom nad tým rozmýšľa, a potom sa pokúsi ho vnútorne prijať, a nejak sa s tým stotožniť, pokúša sa proste ten objekt akosi identifikovať, podrobiť ho nejakému vlastnému skúmaniu, čím to teda pre neho môže byť zaujímavejšie.
Avšak niekedy si povieme... Mám čas. toto je problém, nad ktorým sa pozastavujem v dnešnom blogu, pretože týka sa to samozrejme nás všetkých. Čas plynie paradoxne vtedy, kedy si to neželáme, a čas sa zastaví, samozrejme nie reálne, ten plynie stále, len sa jedná o naše vnútorné pocity a prežívanie a podobne, kedy si to samozrejme neželáme.
Sú určité chvíle v živote, ktoré prebiehajú obyčajne za dvoch menovaných podmienok. Prvá z nich je tá, že si niečo chceme zopakovať, možno vtedy si prajeme, aby proste ten čas plynul ešte trošku pomalšie, pretože nie vždy dokážeme azda vplyvom emócii a podobne spracovať v dostatočnej kvalite tie podnety, ktoré prichádzajú odniekiaľ k nám. Napríklad ak sa stretneme v nejakej skupine s ľuďmi, stretnutie ktoré nebolo dlhodobo, ale krátkodobo plánované. Obyčajne pri veľmi dobrých pocitoch a príjemných ľuďoch v dobrom, žičlivom a pokojnom prostredí človek proste nevníma čas. Nevníma, že sa s niekým už hodiny rozpráva, proste vníma len to, že mu je príjemne.
A niekedy sa stane, že to všetko mu pripadá ako niečo neuveriteľné, najmä za tých okolností, ak trebárs časom bol zdecimovaný, frustrovaný, a pociťoval nejaký nedostatok, a teraz nastal čas na čerpanie všetkého toho dobra, ktoré sa mu akurát ponúklo v onú príhodnú chvíľu, a ktoré ho postupnými krokmi napĺňa akýmsi zvláštnym druhom blaženého pokoja.
Toto je ideál, ktorý sa pokúša dosiahnuť kresťan v duchovnom živote, a ktorý je nápomocný aj pre tých, ktorých nepriťahuje kresťanstvo a ktorí pochybujú o existencii Boha. Cieľom samozrejme tohoto blogu nie je výklad Akvinského a podobne, to je kapitola ktorá je preklenovacím spojivom vysvetlenia filozofie a teológie, jedno sa pýta, ako, druhé sa pýta prečo.
Čo chcem tým povedať. A niekedy v živote bežne, ja som to skúsil aj na akademickej pôde, čím viac sa človek pýta prečo, hoci možno za nejakých podmienok a podobne nedostáva odpoveď, tým viacej som sa stal pokojnejším, ako keď som sa na nejakom predmete exaktného charakteru dozvedel a empiricky o niečom presvedčil, že ako.
Záverom ešte toľko. Človeka nie vždy zaujme to, čo mu je hneď vysvetlené, pretože častokrát človek si to neváži. A čím viacej sa niekto pýta, a je mu vysvetlené, tým menej počúva, pretože to berie na ľahkú váhu. A práve naopak, čím viacej v človeku sa nachádzajú nejaké nevysvetlené a nezodpovedané otázky napríklad z jeho vlastnej minulosti, tým viacej postupne, ako plynie čas, dozrieva na riešenie týchto zložitých životných a potrebných rébusov, ktoré okrem iného dokážu zabezpečiť vnútornú harmóniu, a rast človeka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár