Práve tu je chyba u mnohých z nás, a samozrejme ani ja nie som v tomto prípade akousi výnimkou. Človek mnohokrát je netrpezlivý, často vybuchne a podpisuje sa to zmenami nálad. Najmä, ak človek naozaj prežíva hektické obdobie, napríklad v škole, to je ešte ten lepší prípad, alebo v práci, kde naozaj musí na sebe denne pracovať, aby čosi dobrého, osožného vykonal, aby si niekto zo mňa zobral príklad, najlepšie v tom dobrom slova zmysle.
Áno, mnohí ľudia už na prvý pohľad čosi vyžarujú, čo v konečnom dôsledku u toho človeka budia niekoľko pocitov. Buď ten dobrý, alebo zlý. Niekto si zamieňa aj sympatie s povahou. Mnohí z nás sú nám nesympatickí, nevyžaruju proste zo seba nič, čo by nás mohlo zaujať, a preto to takto niekedy aj vyzerá.
Podľa toho samozrejme neskoršie celkom isto môžu vznikať isté podnety, ktoré človeka buď v niečom majú za úlohu spájať, alebo naopak rozďeľovať. Ani nejaké rozdelenie nemusí nutne znamenať niečo zlé, pretože takto sa človek formuje. A na základe takejto formácii dochádza k miere zvyšovania hodnoty ľudskej osoby, ktoré je dnes veľmi zaznávane, neuznávané.
Aj v Písme Svätom zbožní ľudia vždy boli terčom akejsi citovej vzbury, kedy spoločnosť nedokázala na základe absencie duchovného poznania, darov, ale vo všeobecnosti miery empatie, preukázanej ľudskosti, vzájomného rešpektovania a zmyslu pre spravodlivosť. Preto aj vtedy vznikali rôzne nepokoje, prenasledovania, prejavy agresie, ktorým sa nevyhnú napríklad aj v dnešnej dobe ľudia, ktorí sa snažia o šírenie pokoja, mieru. Toto všetko dá sa povedať, pretrvalo do dnešných čias ale v zmysle, kedy by som si nemal z tohoto všetkého brať príklad. Vidíme, že akékoľvek prejavy dobra , ktoré sme ochotní vnímať, sa stávajú naozaj terčom agresie, osobnostných útokov, a to všetko za cieľom jedným jediným. Degradovať človeka a jeho dôstojnosť, narušiť akékoľvek dobro, zničiť morálne hodnoty, rozširovať zlo a negatívnu atmosféru, pestovať akýsi určitý nepokoj a nepohodu, ktorá neskôr prináša veľmi zlé ovocie a planú úrodu... Napríklad niektoré prejavené vlastnosti. Bezcitnosť, egoizmus, závisť, poškodiť človeka kde sa len dá, očierniť, pošpiniť, a mohol by som takto ďalej menovať ešte.
Dozvedel som sa že charizma je súbor vlastností uznávaných okolím, na základe ktorých za určitých okolností sa môžeme stať vodcami. Mnohí ale prirodzene netúžia byť vodcami, a práve preto to tak vyzerá. Mylne si to zamieňame s akýmisi výnimočnými schopnosťami, o ktorých niekedy sme presvedčení, že ich máme buď my, alebo iní, na ktorých nám napríklad záleží. Je pravda, že niektorí už len svojím zjavom nás dokážu zaujať. Zaujať v tom zmysle, že časom by sme chceli aj my byť takými, akými sú oni.
A tu to celkom isto sa snažím preklenúť do duchovnej roviny, aby sme si v prvom rade od takých ľudi brali príklad, hoci máme pocit, že v našom okolí takí ľudia neexistujú. Je to možno príčina v tom, že niekedy egoizmus, sebectvo, posmešné, a možno veľmi nemiestne žarty a poznámky na našu adresu vedú k akýmsi postojom odmietania, ľahostajnosti, zriedka dokonca ku nejakej otvorenej nenávisti a podobne.
Väčšinou ľudia, ktorí niečím chcú prispieť sa obyčajne stanú terčom tejto agresie a útokov. Je to preto, lebo nie každý dokáže zniesť akýsi poriadok, a nie každý chce a najmä dokáže tvoriť hodnoty. My sme niekedy plní elánu, keď chceme čosi docieliť, v niečom sa snažiť, ťahať proste aj ostatných k určitému spoločnému cieľu. Nech je ten cieľ akýkoľvek, cieľ by v každom prípade mal znamenať spoločné dobro pre všetkých, aby tá spolupráca, do ktorej sme takto nanzáklade istých noriem a všeobecných príkazov pozvaní mala nejaký zmysel, cieľ.
V tomto bode sa pravdepodobne dostávam na koniec úvahy v tomto článku. Čo je teda naším cieľom? Predovšetkým ostať tým, kým sme. Každý v sebe vlastní jedinečné hodnoty a vlastnosti.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tak po prve taky ludia ukazuju svoj pravy charakter.
A po druhe nemaju ziaden nadhlad. Ktory pride az ked dozreju.
Lebo co clovek to iny nazor. A ak niekto nechape a utoci. Tak mudrejsi radsej ustupi.