Ešte stále vo mne doznievajú nádherné pocity z prežitého sobotného dňa, keď som sa zúčastnil na výnimočnej a krásnej slávnosti. Ďakujem za to Bohu, a vyprosujem mnoho milostí všetkým zúčastneným ľuďom.
Neuvedomujeme si silu svojej osobnosti. Myslím to vážne. Tento fenomén je prítomný v životoch mnohých ľuďoch, ktorí vo väčšine prípadov nie vlastnou vinou majú častokrát zmenšené sebavedomie, ktoré je silne sprevádzané akýsimi pocitmi nazvime to menejcennosti, možno neschopnosti plne sa prispôsobiť akýmsi potrebám doby.
Veľmi súcitím a šanujem osoby, ktoré majú nejaké problémy. Sú povahy, ktoré napríklad pudovo vedia rozpoznať, že toho druhého čosi trápi, a pokúšajú sa sami vyvinúť akúsi iniciatívu pri nejakom spoločnom riešení vzniknutých problémov. Ako to myslím? Uvediem jednoduchý príklad.
Veľmi silno empatické osoby pri počúvaní nejakých rečí o problémoch sa obyčajne ponúknu riešiteľný problem s ich pomocou nejako zdarne vyriešiť. Ale to sa nie vždy dá. Ak sa to nepodarí, nastane isté sklamanie.
Napríklad sa pamätám, že dosť ma mrzelo, ak napríklad v škole sme neuspeli viacerí na nejakej dôležitej skúške. Cítil som doslova kolektívnu vinu, za ktorú akokeby tak duchovne nikto neniesol zodpovednosť. Paradoxne, mnohí mi iste potvrdia, že keď sa v triede, alebo v kolektíve študentov napríklad na vysokej škole vyskytne nejaký nezdar, napríklad viacerých vyhodia na skúške, paradoxne tento novovzniknutý problém má ako následok toho všetkého akési zomknutie študentov a obyčajne ten problém spôsobí, že sa proste spriatelia, a vytvoria akúsi jednotu, aby sa v nepriaznivých momentoch spoločne mohli potiahnuť a navzájom si pomôcť.
Zažili ste to aj vy? Ja som napríklad v takýchto momentoch cítil, že práve vtedy akokeby osobnostne aj duchovne rastiem.
Tvoriť akúsi jednotu je lepšie a efektívnejšie ako byť samotársky individualista.
To ale ešte neznamená že v sebe budeme potláčať svoje schopnosti, ktoré máme len my a je to pre nás charakteristické. Sú osoby, mám niekoľko okolo seba ktorí sú až chorobne závislí napríklad od mienky jeho kolegov a podobne. A to všetko je toto len preto, lebo sa na kohosi potrebujú podobať, chcú byť ako oni, avšak nechcú rešpektovať tie duchovné zákonitosti medzi ľuďmi, kde sme každý jedineční a podobne.
Každý máme na tomto svete nejakú duchovnú úlohu, ktorú v živote máme plniť. Otáza je, či sme napríklad dostatočne duchovne vnímaní, aby sme toto pochopili. Prečo toto spomínam? Mnohí sa napríklad o čosi neúspešne usilujú, ale nechápu, že tá situácia proste pre nich nie je daná, pretože to je výsledok akéhosi duchovného prepojenia. Všetko ovládať nemôžeme, všetko vedieť a do všetkého sa vyznať nemôžete, to sa proste nedá. To že sa chceme silou mocou na kohosi podobať je azda len logický výsledok toho, že nevieme prijať seba samých v takej úrovni, na akej sa nachádzame a čo je dôležitejšie, nechápeme poslanie, ktoré momentálne máme.
Myslíme si, že keď náš kamarát a podobne má lepšie platenú prácu, lepší flek a podobne, ak mám byť konkrétny, a my sme na tom veľmi zle, možno sme tí asi najneschopnejší ľudia, akí len môžeme byť. Ale prečo toto všetko chceme dosiahnuť?
Len preto aby sme už konečne nasýtili brucho našim kamarátom. A potom čo nastane? Budeme šťastnejší, alebo spokojnejší, budeme sýtejší? Nenastane azda potom akési vyprázdnenie z našej strany? Keď sa silou mocou chceme na kohosi podobať a dosiahnuť akési úspechy, ktoré nám nie sú vlastné? Obyčajne napríklad ťažko vieme odolať a odmietnuť čosi, čo je nám príjemné.
Ale uvedomme si to, že my máme svoj život. Nikto nemá právo nám zasahovať a rozprávať, ako máme žiť. Jedine Boh. Len duševne a predovšetkým duchovne slabý človek si hľadá vzor v ešte slabších osobách, podľa vonkajšieho obalu a úsudku mieniac, že toto sú pravé vzory, ktoré mám nasledovať. Je to veľký omyl. V mnohom nám napríklad imponujú a ohurujú nás možno schopnejší kolegovia, ktorí si kúpili krásne hodinky, možno nové auto, často na splátky, ktoré už ale nepovedia, ale nevážime si tie obyčajné všednosti, ktoré máme doma. Náš životný príbeh je istotne odlišný od našich kamarátov, ktorý nás možno krátkodobo čímsi očaria, a v nás to možno vyvolá akúsi vlnu vášni, v snahe čo najviac sa komusi podobať alebo zapáčiť a dosiahnuť podobné.
Na záver by som to zhrnul do týchto viet ešte. Prijmime za každých okolností seba samého aj s našimi neschopnosťami. To nevadí. Nikto nevidí cudzí, akú veľkú obetu a koľko námahy nás stálo na dosiahnutie nejakého cieľa, ktorý pre nás znamenal príliš veľa síl. Preto buďme jedineční.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár