Človeka už odpradávna lákali neznáme diaľavy, pri ktorých  objavovali nové miesta. Také, ktoré doposiaľ nikto ešte neprebádal. Azda ťažko mi je uveriť, že taká Amerika bola objavená len na sklonku pätnásteho storočia, v dobe, kedy európania viac menej vedecko technicky pomaly začínali expandovať, a kde vymálezy naozaj menili svet, presne tak, ako mi to spomína jedna učebnicová látka, jedno učivo v dejepise, ešte si na to spomínam z čias základnej školy.

Áno, vynálezy síce menia svet, ale je podstatné vedieť, že či svet má taktiež meniť tieto vynálezy, alebo v niečom ich skorigovať, prípadne zveľadiť, rozšíriť, aby proste vzniklo niečo, čo tu ostane ešte po generáciách, ako to hovoria známe poučky čo už z hodín dejepisu alebo občianskej výchovy a podobne.

Častokrát sa riskantne púšťame do akýchsi pokusov, ktoré nemusia mať šťastný koniec, pričom myslíme jedine na úspech. Kedy si pripúšťame existenciu akéhosi nami umelo vytvoreného dokonalého šťastia, ako som sa to kedysi zmienil v niektorom z mojich článkov, kedy, by som teraz chcel doplniť myšlienky, proste to dokonalé šťastie je proste komplexný súhrn akejsi imagirnárnej veličiny, ktorá sa nedá kvantifikovať, ktorá sa nedá zmerať, zväčšiť, zmenšiť, odvážiť, jednoducho je to akosi nemerateľné.

Svet nám častokrát núti ideálnu predstavu, že naše hranice, hranice nášho myslenia, azda sa k tomu ešte dopracujem, že teda naše hranice nie sú obmedzené, a teda sú neobmedzené, len nemáme dosť príležitostí to zmeniť, možno napraviť, rozšíriť si obzor dosahovania dobrých výsledkov, kedy človek jednoducho má aj metódy, ale nemá pomôcky na uskutočnenie týchto cieľov, ktoré nemusia byť kvantifikovateľné, nemusia byť merateľné, a môžu mať vcelku relatívnu hodnotu. To znamená, že hodnota relatívna má inú hodnotu v našich očiach, ako očiach ostatných, a to čo je pre nás cenné, pre niekoho je to úplne bezcenné, nepoužiteľné.

To čo som spomenul v tomto odstavci síce pobáda človeka k plneniu si svojich povinností, to nepopieram, avšak zároveň to má aj druhú, akúsi odvrátenú, to by som chcel v prvom rade naznačiť, stranu mince, a to najviac vyšťaviť človeka prakticky na maximum, teda ho dostať na jeho minimum, zobrať mu akési duchovné zdravie, ktorým by sa plytvať nemalo, ale predovšetkým šetrne zaobchádzať. Človek predsa nie je akýsi stroj, kedy musí dosahovať len akési výsledky, parametre, najlepšie ukazovatele, a neustále sa zlepšovať. Zlepšovať sa dokedy? Kedy nastane ten okamih, kedy človek bude s nejakým výsledkom predovšetkým by som zdôraznil mentálne spokojný, a nebude požadovať stále novú kvalitu, ktorej koniec, akési naplnenie je v podstate v nedohľade?

Spomenul by som vodu v púšti. Pre niekoho, teda pre všetkých za týchto podmienok, to samozrejme, znamená absencia vody život ohrozujúci stav. Tento stav je rovnaký v podstate na každom kúte planéty, pokiaľ by chýbala pitná voda, ale len v niektorých miestach sveta je to nanájvyš reálne. Dnes dokážeme míňať vyslovene hektolitre bezmyselne, nekontrolovateľne drahocennou vodou a inými prírodnými, zatiaľ ešte dostupnými zdrojmi, kde v iných krajinách by boli schopní vyvážiť kvapku vody azda zlatom.

Napríklad som sa nie jeden krát zamyslel, keď som napúšťal vodu z artézkeho prameňa, že tá voda v podstate tečie neustále. Stále proste, bez zastavenia. A prídu mnohí, ktorí z nej čerpajú do nádob rozličného tvaru a objemu, ktorý chcú vedome zachytávať túto vodu, ktorá sa nemusí nutne využiť len na pitie, a takí, ktorí sa z nej napijú, kedy idú okolo, sú zdrojom teda osvieženia, a takí, ktorí nepovšimnuto prejdú okolo. A čo by naozaj dali ľudia za tento prameň v takom kúte sveta, kde je voda naozaj nepostrádateľná, a veľmi potrebná a dôležitá, a takáto možnosť tam prakticky neexistuje? 

Čo poviem záverom? Máme teda byť realisti, alebo pokúšať neustále šťastie?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár