Chceme to, čo mať nemôžeme?

Asi pred trinástimi rokmi ktosi pridal jednu anketu, kde teda položil túto istú otázku na ktorú teraz napíšem článok. Nejde tu už o to, či chceme niečo, čo mať nemôžeme, a prečo je tomu tak, prečo nám je čosi raz dopriate, inokedy akosi nedopriate, prečo o niečom stále len snívame dovtedy, kým sa našej sny jednak nepremenia na realitu, alebo pokým nám to všetko nevyšumí z hlavy, my na to azda častokrát zabudneme vplyvom rozličných udalostí. O čo teda ide sa pokúsim vyjadriť v týchto riadkoch nižšie.

Človek je častokrát príliš sebavedomý, až príliš cieľavedomý na to, aby dosiahol všetko, čo sa mu zažiada. Pri niektorých našich známych toto vidíme. Zatiaľ čo my sa všemožne o niečo snažíme, a niečo dosahujeme azda, ale len veľmi ťažko, alebo za cenu veľkých obetí, u druhých to má presne opačný priebeh, všetko ide hladko ako po masle, ako sa hovorí. Prečo je tomu tak?

Je alibizmus povedať, že či chceme niečo, čo mať nemôžeme. Nikdy nemôžeš na isto povedať, že niečo chceš, a nikdy to v podstate nebudeš mať. Áno, reálne to nemusí byť, a človek by mal zvážiť predovšetkým reálne uvažovanie, mať triezvy rozumný úsudok, kedy vie, či je niečo možné za istých okolností alebo nie. Kedy človek napríklad v časovom horizonte niečo zameškal, dôležité termíny, a potom sa snaží napríklad s mohutným finišom ťahať čosi do konca v nádeji, že predsa všetko dobehne, a ono sa to nejako len v dobrom utrasie. Môže aj nemusí nastať takýto scenár, všetko závisí od okolností.

Niekto rovno povie, prečo chceme niečo, čo mať nemôžeme. Otázka ale vyznie, kto ti to povedal, že niečo mať nemôžeš. 

Pri písaní týchto riadkov, mi napadla biblická scéna kameňovania cudzoložnice, ktorú jedinú sa zastal samotný Ježiš, keď ju vyzval na opustenie predchádzajúceho spôsobu života jednoduchou vetou. Odsúdil ťa niekto? Ani ja ťa neodsudzujem, choď a viac nehreš.

Toto bol spomenutý biblický príbeh, ktorý má jasný priebeh, ale pointa príbehu častokrát nám uniká.

Podľahli sme teda pravdepodobne, ako sa hovorí, tomu zvláštnemu tlaku okolia, kedy vnímame našu schopnosť na niečo ako neschopnosť, to, čo sa bojíme navonok prezentovať, hoci dobre vieme, že to je dobré, je to žiadúce, len sa akosi bojíme tej odozvy, ktorá by mala nastať, ktorá teda nastane, ale my nevieme celkovo, aký to bude mať ohlas, alebo dopad. Či to bude pozitívne, alebo sa to zoberie z tej negatívnej stránky.

A to všetko len preto, lebo to tak diktuje spoločnosť. Kedy nechávame akosi príliš otvorené dvere iným možnostiam, ktoré pôsobia skôr by som povedal vyslovene ako deštrukčné prvky, než prvky, ktoré by mali nás v niečom akosi obhatiť, priniesť do života harmóniu, pozitívnu radosť, úsmev, úspech, šťastie, všetko to pozitívne, ktoré by mohlo z nás akosi vyžarovať. Je lepšie, kedy človek má takéto myšlienky, ako by to malo byť opačne, čo sa nanešťastie aj viackrát stáva. Ako som spomínal, nechávame sa príliš manipulovať, a preto tak aj vyzeráme. Nevieme sa dobre vyjadriť svojím názorom, prispôsobujeme sa tendenčne tomu čo nechceme, ale nechceme ostať v akejsi nečinnosti, ktorá nám svojou nemožnosťou, neschopnosťou v podstate len zväzuje ruky.

Záverom v krátkosti toľkoto. Časom na všetko prídeme, prečo sa niečo stalo, prečo sa niečo nestalo, čo nám to dalo, čo nám to zobralo, hoci sme sa niečoho obávali, výsledok sa dostavil z celkom opačnej strany. Rozmýšľajte nad týmto.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku