Ak teda nadviažem na môj predchádzajúci blog, napísal by som ešte niekoľko mojich krátkych myšlienok, ktoré mi teraz tak spontánne napadli. Veľakrát máme tendenciu sa podobať na kohosi, ktorý nie je určený na, takpovediac kopírovanie. Už staré príslovie hovorí, že všetci sme predsa originál, tak prečo by som mal kohosi napodobňovať.
Jedna fantastická myšlienka hovorí, že človek nie vždy musí vedieť, čo presne chce. To nie je nijaký životný vektor, nasmerovanie, ktoré je komusi dané. To nie je pravda. V živote sa vyskytujú situácie, kedy človek jednoducho nevie, na čom je. Obyčajne takýto človek ne častokrát frustrovaný možno zo svojej akokeby nazvem to neschopnosti, ktorú teda nevie zo svojich snov, plánov a predstáv pretaviť do reality, ktorá teda je pred ním.
Napadla ma teraz tak celkom spontánne jedna myšlienka, pôvodne som si myslel, že to napíšem ešte v predchádzajúcom blogu.
Teda. Čím chcem byť. To neviem, ale viem celkom presne, čím nechcem byť. Viacerí z nás sú takpovediac, nazvem to, skutočnými otrokmi doby, ktorá mi diktuje, čo mám robiť, ako sa mám správať, ako sa mám obliekať, akým spôsobom mám vyjadrovať moje životné postoje a pocity a doslova mi rozkazuje, čo mám robiť, a ešte čo je horšie, čo si mám myslieť. Čo to znamená, teda spraviť z človeka vyslovene akéhosi inteligentného robota, ktorý teda nebude rozmýšľať nad tým čo robí, čo koná, či to, čo ide spraviť, má teda nejaký zmysel, či ho to bude napĺňať aj v budúcnosti, proste všetko nechá voľne plávať.
A práve tu sa deje chyba. Tento svet nám chce nanútiť, že rozmýšľať nad budúcnosťou netreba, a všetko treba brať spontánne, ako príde tak odíde, podľa tohoto príslovia, ktoré nám nie je cudzie.
Základ akejsi neslobody tkvie v tom, že naoko máme akosi slobodu, ale v podstate sme spútaní a zviazaní nejakými determinantmi, ktoré proste spôsobujú odtrhnutie sa od reality, v ktorej žijeme. Už nie raz som nad tým rozmýšľal, a tematicky sa teraz chcem vrátiť k myšlienke, ktorú som kedysi dávnejšie opisoval, že mnohí z nás máme tendenciu komusi sa prispôsobovať, v domnení, že pre náš osobnostný rozvoj je azda to najlepšie čo môžeme zvoliť.
Hlboko sa preto v týchto úvahách mýlime, a bojíme sa akosi vystúpiť z radu, v ktorom stojíme. Totiž názor väčšiny je pre nás často dôežitejší, ako konečné rozhodnutie vystúpiť z našej pomyslenej komfortnej zóny, ktorá navonok pôsobí ako neškodný prvok, ale v podstate nás celkom isto môže dosť ľahko zotročiť, môže pôsobiť dosť deštruktívne na náš celkový vývin, teda nejaké nasmerovanie dopredu.
Mnohí nechápu že na všetko človek v prvom rade potrebuje dostatok času, a pre tých ktorí veria v Boha to, že človek potrebuje rozjímať nad Božím slovom, ktoré mi častokrát veľmi geniálne a fantasticky pomáhajú, a to myslím naozaj vážne poodhaliť moje silné, ale aj slabé stránky a dávajú mi návod, ako naozaj sa mám akým smerom uberať.
Mnohí sme si možno azda teraz pomysleli, že toto sa deje len pri veriacich ľuďoch, ale práve toto by potrebovali počuť ateisti a tí, ktorí v prvom rade hľadajú pravdu, poznanie po pravde, hľadajú pokoj, ktorý nenachádzajú v tomto svete, pretože cítia sami na sebe, že sú prázdni. Majú všetko, a predsa im niečo chýba. Lenže dosiahnuť čosi bez obety a obetovania niečoho, čo máme, je veľmi ťažko dosiahnuteľný prvok.
Mnohí si neuvedomujeme, ale táto situácia sa podobá príkladu, keď niekto vyslovene slúži veciam, miesto toho, aby veci slúžili jemu. Kúpi si to len preto, lebo to vlastnia ostatní, a necíti sa pritom pri vlastníctve šťastní.
Častokrát ho to uvádza do zmätku, rozpakov, do neistoty, cíti sa celý nesvoj, a vie, že spravil zle, ale cesta nazad pre neho akosi nie že neexistuje, ale nemá ani svoje logické opodstatnenie, pretože by to vnímal cestu nazad ako nejaké potvrdenie toho, v čom sa mýlil, v čom sa teda uistí. Možno je to dobré na to, že človeku sa častokrát otvoria oči a zbadá na čom vlastne je, čo mu to dalo, a čo mu to zobralo, a takto sa vie hlbšie zahľadieť do seba. Nie z egoistického hľadiska, ale z hľadiska poznania pravdy o sebe, o akúsi pravdivú vnútornú individuálne sebareflexiu. A to si musíme priznať, mnohým z nás toto práve chýba, a tu je koreň problémov, ktoré nevieme odstrániť, a na ktoré sa možno donekonečna pýtame.
Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár