Azda niet užívateľa na tejto stránke, ktorý by si azda nekládol nejaké otázky, nad ktorými by chcel porozmýšľať. Jednou z takých je aj otázka, čo mi dala škola do života. Bližšie vysvetlím v článku.

Niekedy sa zamýšľame, aký je to paradox. Že napríklad študoval som niečo, v čom sa celkom isto neviem reálne uplatniť, poprípade medzičasom môj odbor už zrušili, v extrémnejších prípadoch ako poznám, zrušili napríklad na fakulte danú akreditáciu a podobne. Nehovorím, že sa nedá uplatniť nikde, to je extrémizmus, ale niekedy naozaj tie šance sú buď minimálne, alebo v tom najhoršom teda žiadne. To je ešte ten horší prípad, pretože daný študent v podstate zbytočne strávil čas štúdiom nejakého odboru, ktorý ho zaujímal. To by som vnímal ako negatívnu zložku štúdia a určite veľké mínus pre oblasť pedagogiky, ale aj o takomto prípade som už počul. Čo chcem tým povedať?

Mnohí nechápu ten pravý zmysel štúdia. Ten práve spočíva v predovšetkým v prekonaní a ustavičnom prekonávaní sa seba samého, ako aj celkom isto spoznaní seba samého, vlastného seba ohodnotenia, seba motivovania k podávaniu lepším výsledkom. Ktoré sa samozrejme môžu napríklad zo semestra na semester zlepšovať. Mnohí si myslia, že tým, že získajú diplom, už získali si celý svet, všetko im leží pri nohách. Naopak môžeme mať aj opačný problém, ak napríklad v niečom zlyháme v štúdiu, niečo sa nám nechce, nemáme dostatočnú motiváciu, čosi sa nám na tom štúdiu nepáči, obyčajne teda stačí jedna jediná malá negatívna zmienka o čomsi, a človek hneď stráca chuť a motiváciu čosi dokázať. Ako to myslím.

Isto mnohí ste započuli podivné informácie, že paradoxne niektoré osobnosti, ktoré to veľmi ďaleko v živote dosiahli, a sú napríklad v celosvetovom meradle niečo ako známe osobnosti a podobne, častokrát nedotiahli dokonca vysokú školu, alebo možno nemajú ani maturitu. Často človek napríklad naozaj v nemom úžase sleduje tie neuveriteľné výkony, kdežto máločo dosiahol na akademickom poli v rámci vzdelávania. 

Mnohí možno povedia, že škola im dala minimum do života, ale jedno je isté. Všetko je v nazeraní sa na skutočnosť. Ak školu človek vníma niečo ako nutnosť, potom človek veľmi slabo dokáže prejaviť motiváciu, ale pokiaľ človek niečo chce dosiahnuť, a chce to dosiahnuť silou mocou, obyčajne pri extrémnon výkone do spravidla aj dosiahne.

Pamätám sa, ako som silou mocou dostať na vysvedčení z jedného predmetu dvojku, ale pritom mi vychádzala čistá trojka. Vyučujúcu som všemožne presviedčal, že všetko sa dá, a teda dokážem si v krátkom čase opraviť o stupeň lepšiu známku. A ono to nejak naozaj aj zafungovalo, a presne, čo som si zaumienil, to som aj dosiahol. Presne si pamätám na tú situáciu, kedy som jednoducho nechcel akokeby rýpať, ale cítil som proste šancu, ktorá sa mi nie že naskytla, ale ktorú som si vymodeloval celkom sám. Celkom sám som si zmyslel, že sa to dá, že proste ja tú vyučujúcu presvedčím, že sa to dá.

Tu som pri koreni problému. Častokrát nielen sila vedomostí, ale naozaj to plné nasadenie, to myslenie, najmä pozitívne, tá viera vo vlastné sily, že niečo proste chcem dokázať, že dám do toho všetko, čo je vo mne, a sa posnažím, ktoré si vyžaduje napríklad aj príliš veľa vynaloženej obety, nie je zbytočné.

Mnohí síce máme veľa vedomostí, ale nevieme to využiť. Väčšinou tie teoretické, ktoré sa učíme v škole, ale častokrát nás možno zaplavuje smútok, že naozaj sú nám nanič, napríklad v niektorých humanitných predmetov. Také vedomosti napríklad z fyziky a chémie, matematiky, sa nám samozrejme všemožne môžu zísť v praktickosti. Možno nemáme príležitosť, alebo proste jednoducho sme nepraktickí ľudia. To nie je nič zlé, pretože jednak do všetkého, ako niekedy spomínam, sa nemôžeme vyznať, a myslím si osobne, že niekedy, akokeby človek má právo aj čosi nevedieť, samozrejme v rámci napríklad obmedzenosti myslenia, ak sa mám vyjadriť filozofickou definíciou, ktorá nebude vyjadrením akejsi osobnej lenivosti.

Čo by som teda zhrnul na záver. Možno si pomyslíme, že mi škola v podstate nič okrem nejakého učenia, pripravovania sa na hodinu a podobne, nedala až také do života, ale práve  opak sa stáva pravdou. Učenie je prostriedok, ale nie cieľ, cieľ je vytvárať pozitívne hodnoty v živote, aby sme boli šťastní, aby sme sa dobre cítili, a aby sme sa správali ku sebe ako ľudia.  Mnohí si napríklad nevšímame, alebo menej všímame práve tie vedľajšie dobré produkty, ktoré sme nepriamo obsiahli, a ktoré paradoxne denne využívame, a s nimi sa stretáme, ako napríklad vzájomná spolupráca, možno prejavená miera solidarity s blížnym, miera empatie, komunikácia, pocit potreby niečo vytvoriť také, čo bude dávať zmysel, a ktoré nepriamo môže ovplyvniť najmä v tom kladnom slova zmysle niekoho, kto je pri nás a podobne, čom hovorí napríklad taká občianska náuka. Nech sa vám darí.  

 Blog
Komentuj
 fotka
thankyou  3. 11. 2018 22:15
Čo mi dala škola života si mal radšej napísať
 fotka
takeiteasy  4. 11. 2018 05:04


 fotka
vreskot000  4. 11. 2018 15:03
@takeiteasy ejhaaa
Napíš svoj komentár