Môj nedeľný ranný skorý článok bude záverečným zamyslením.

Je akási beznádej dôvodom na pesimistický pohľad, alebo dôvodom na to, že človek sa nemá snažiť o niečo čo je krajšie, čo je dobré?

Mnoho ľudí, a to musím smutne skonštatovať, sputnáva závisť pri pomyslení na cudzí úspech, ale myslím si, že toto je také naše slovenské. Je to azda bežná vec, s ktorou sa stretáme. Niekedy to nie je na škodu veci, kedy ma to pohne ku konaniu toho, kde som možno akosi zaostal, kde som sa výrazne omeškal, a má to priamy alebo nepriamy vplyv možno na môj jednak kariérny, alebo osobnostný rast. Kedy som si myslel, že už som toho dosiahol mnoho, ale v porovnaní s inými som v podstate stále len kdesi na začiatku, hoci nie som si istý, či je správne takéto porovnávanie.

Práve aj tá aktívna činnosť ma môže pobádať nie preto, aby som dokázal niečo lepšie z osobného pohľadu, ale práve preto, aby som sa zas komusi vyrovnal.

Nie každý je samozrejme prajný, a to máme možnosť vidieť v rozličných oblastiach života. Ani v duchovnom živote, hoci sa zdá na prvý pohľad plnenie všetkého veľmi ideálne, predsa tomu nie je tak. 

Častokrát ten pesimistický pohľad je akýmsi dôsledkom toho, že človek niekedy má príliš mnoho možnosti, spomedzi ktorých si nevie vybrať, a keď si nakoniec vyberie, vyberie si tú horšiu možnosť, pretože to nedokázal v tej rýchlosti rozlíšiť. Nie je teda spokojný keď má niečoho navyše. Teda vidíme tu extrém, že zle je, kedy si človek nevie vybrať, a niekedy horšie je teda vtedy, kedy si človek síce má z čoho vybrať, ale nevie, či sa rozhodne správne.

Mnoho ľudí je rozmaznaných, a to, čo kedysi považovali za nadpriemer, dnes sa s tým už neuspokoja. Je to dobré, alebo nie? Čiastočne za toto všetko, za toto mylné myslenie môže celkom isto táto doba. Napríklad ako som spomenul v ktoromsi mojom článku, je neuveriteľné, ako všetko sa takpovediac musí renovovať, stále vylepšovať. Niekedy proste mám pocit, že to všetko človeka až môže zničiť. To, akým neuveriteľným tempom sa niekedy človek ženie vpred, tak tak rýchlo môže začať časom akosi stagnovať, zaznamenať postupný úpadok. Nie nadarmo sa hovorí, že z veľkej výšky pád veľmi bolí. 

Človek častokrát nestačí pozorovať, ako sa niečo vyvíja, už sa tomu musí prispôsobovať, čo môže človeka napríklad dosť obmedzovať, môže mu to spôsobovať značné problémy. Napríklad minule som si pozeral grafiku na starom ajfóne tretej generácie, a v porovnaní s tým ajfónom čo mám teraz sa mi zdá, že proste je kdesi pozadu. Je to ten istý operačný systém, len je vymakanejší, je proste lepší. 

Nehovorím teda tieto fakty preto, aby som akosi priamo alebo nepriamo potvrdil to, čo som napísal v prvej vete tohoto odstavca, ale preto, že človek, čo je možno na škodu veci je nútený myslieť častokrát dopredu, myslieť príliš na budúcnosť, a je obmedzený tým, čo má okolo seba, aké má možnosti, a napriek tomu, že veľa vecí zvláda, myslí si, že ešte musí vyplniť mnoho nedostatkov, ktoré mu teda v niečom bránia v rozlete, v akomsi napredovaní a dosahovania úspechov a podobne.

Záverom poviem toľko, že je dobré stanoviť si isté ciele, ale zároveň, a prekleniem to do duchovnej roviny... Očami sa pozerať hore do neba, ale držať sa nohami pevne na zemi. Práve tieto záležitosti sú naozaj tým merítkom, merítkom toho, že jestvuje predsa len niečo, čo mi dáva nádej práve tam, ke to možno necítim, kde som zanechal všetky moje možnosti, s ktorými teda už akosi nepočítam a podobne. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár