Mnohí sa nazdávame, že keď ako kresťania navštívime kostol, všetko tým vybavíme. Presne ako som sa to dočítal od blogera, ktorý dokonca tvrdí, že viera pohana je dokonca ešte silnejšia a pevnejšia, ako viera kresťana. Trochu by som sa nad tým pozastavil a ponúkol moje krátke myšlienky.
Na to, aby som pochopil zákonitosti duchovného života, mi treba predovšetkým božia milosť, bez ktorej nič nemôžeme spraviť. Táto otrepaná fráza je skutočne pravdivá, pretože tento svet by nemal význam. Viera by nemala význam, nebyť božej milosti, nebyť tých vnútorných pohnútok.
Práve preto presne ateisti neveria v Boha, lebo tú milosť proste nedostali, alebo v nejakých momentoch ju odmietli. Na mňa osobne veľmi pôsobia duchovné témy a Písmo Sväté, pretože tam nájdem skutočne odpoveď na to čo ma trápi, a na čo sa mám ešte sústrediť a v čom zdokonaliť.
Darmo niekto bude si mylne myslieť, že on pozná písmo a má vieru, keď robí pre to len minimum. Dám ešte takú otázku. Čo je tá viera v Boha vlastne?
Mnohí veria, ale len dočasne. Kým musia. Potom v živote je zas nejaká pauza, a potom človek dôjde do obdobia staroby, kde zase len verí, lebo nemá čo na robote. Preto máme starých ľudí takých, ktorí veria, ale nevedia v čo presne veria, je to presne tá tradičná viera bez bližšieho seba poznávania, bez bližšieho skúmania toho, čo som si prečítal, a toho, čo som si práve vypočul, aby som tomu aj vnútorne uveril a došiel samostatne k poznaniu.
Zažil som to poviem konkrétne. Bol som sa raz prejsť lesom. Išiel som, bolo to za dňa, nič mimoriadne, chcel som proste v lese preskúmať istú oblasť, v ktorej som nikdy nebol. Za normálnych okolností by som tam sám nešiel nikdy, ale neviem prečo, veľmi ma to tam ťahalo. A keďže mám rád nejaké extrémy, šiel som proste do toho.
Išiel som a blúdil som. Nepamätal som sa, ako vedie cesta nazad, skade som prišiel. možno to bolo asi 10 kilometrov dokopy. Nevedel som sa vôbec orientovať. Nijaký mach na stromoch, proste nič. Len som kráčal takou poľnou cestou, to nebola ani cesta. Bolo mi dosť na nič, lebo som vedel že je zle, a že som zablúdil.
Ale veľmi som veril a dúfal! Veril som, že cetu späť nájdem, ale nebolo to jednoduché, len som nechcel prepadnúť panike, pretože musel som si šetriť aj fyzické sily. Pamätám sa, stretol som jedného turistu, ale hanbil som sa ho opýtať, kade sa ide cestou nazad. Napokon som potrafil, viem že to bolo asi koncom januára.
Videl som vtedy, úplne som sa presvedčil, že na to, aby som zvládol niečo, čo ma presahuje, nemôžem sa spoliehať na vlastné sily. Musím veľmi silno veriť a oprieť sa o tých ľudí, ktorým môžem dôverovať a oprieť sa ako kresťan o Boha.
Práve preto mnohí nevedia nájsť smer svojho života. Prebíjame sa týmto svetom. Osobne ma nebaví napríklad moja práca, vedel by som si predstaviť aj čosi zložitejšie, ale čo narobiť, keď iná cesta zatiaľ neexistuje? Ako človek zistí, v čom spočívajú jeho kvality, keď málokto javí o jeho služby záujem?
Mnohí ovplyvňujú naše životy a chcú prispôsobiť naše cesty ku tým svojim. Myslia si, že každý tak prežíva tie situácie, ako ich prežívajú iní, a snažia sa o tom neustále hovoriť. Niekoho o tom presviedčať a možno aj znechucovať. To nie je osobná sloboda.
Na záver by som teda chcel ešte napísať nejaké myšlienky. K duchovnému žitiu mi treba v prvom rade moju duchovnú zrelosť a samozrejme aj duchovnú samostatnosť. Mnohí síce si myslia, že sú samostatní, ale to len podľa nich. Keď im totižto na čosi siahneme, na čo si dávajú pozor, a na čo sú hákliví, zistíme, že v podstate sú to nahí a hanbliví jedinci, ktorí v podstate nemajú nič, len sa čímsi prikrývali. To je to, čo človek nechce spoznať, svoju identitu. Svoje odhalenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár