v ankete sa ktosi zamýšľa, či je genialita určitý stupeň blbosti. Priznám sa, že je to pomerne náročné na predstavu, ako môže byť niečo, čo presahuje nie že akýsi priemer, ale akýsi nadpriemer, teda genialita ako čosi, ponad ktorú už azda nič si iné nevieme predstaviť, a nedokážeme ani dobre definovať, čo by sme ešte povýšili ponad genialitu.
Existujú isté testy, ktoré ju vedia s určitou mierou pravdepodobnosti, tak by som sa asi dobre vyjadril, čisto teoreticky celkom ľahko odhaliť, ale pýtam sa, je to na niečo dobré? Potrebuje naozaj niekto s akousi presnosťou vedieť, či je geniálny, alebo je priemerný, alebo je podpriemerný? Nedehonestuje, alebo naopak zbytočne to niekoho nevyvyšuje ponad niekoho, a možno celkom neprávom a nespravodlivo? a načo toto všetko je. Zmení sa tým niečo? Zmení sa možno tým jeho celkový pohľad na svet, že začne možno praktizovať akýsi inakší, možno opačný štýl života, než viedol doteraz?
Aj v školskom prostredí je celkom prirodzené, že študenti medzi sebou súperia, kto bude mať lepšie známky na vysvedčení, priznám sa, že toto ma zaujímalo naozaj. Nechcel som sa ale na druhej strane nad nikým povyšovať, a dobre som vedel, že keď si spriemerujeme známky, nedosiahneme tým okrem možno nášho osobného dobrého pocitu, možno aj slov uznania od pedagóga, a možno aj nejakej odmeny k vysvedčeniu prakticky nič. Ale dám si otázku. Pokiaľ to neznamená ako tak nič, prečo človek túži byť čo najlepší, keď vieme, že to všetko je len nejaký pocit, ktorý v realite neexistuje, a je čistou ilúziou v živote?
Je to celkom isto preto, teraz to nepíšem preto, lebo sa snažím mať patent na pravdu, to isto nie, ale preto, aby človeka to pohnalo k určitej miere aktivite, a aby na vlastnej koži sa presvedčil, že naozaj jestvuje niečo také, pre ktoré ak niečo obetujem, raz sa mi to vráti. Samozrejme nevieme s určitosťou odhadnúť ten časový priestor, kedy asi tak tomu nastane. A možno sa stane to, že sa stane pravý opak, a my sa ocitneme napríklad na nejakom mieste, ktoré sme vyslovene nechceli, ale budeme tam, budeme akosi nútení robiť to, čo sme nechceli možno nikdy v živote, a nikdy by sme to o sebe ani nepovedali. A to je istá devíza. Devíza v ponímaní azda dobrého študijného výsledku bez ohľadu na stupeň vyštudovania školy. Dnes je síce moderné robiť si nejaké doktoráty, minule som si pozeral niektorých mojich spolužiakov, pred menami ktorých sa to titulmi len tak hemží, ale celkovo som z toho mal radosť. Áno, ktosi dosiahol naozaj to, čo si zaumienil, čo si predsavzal vykonať, a teraz zožal úspechy svojej práce, ktorá ho živí, ktorá ho teší, napĺňa, a ktorá mu akosi dáva v danom čase zmysel jeho žitia, jeho existencie ako takej.
A práve to čo som spomínal, že budeme raz možno pracovať v oblasti, o ktorej by sme to nepovedali, v nejakej profesii, môže tá novota, alebo náhla životná zmena spôsobiť, že my naozaj zakúsime šťastie v živote v jej najrozmanitejších podobách, a vtedy si uvedomíme, že toto je niečo, čo sme chceli. Pretože mnohí chceme všetko to, čo je konkrétne, máme radi jasné veci, pomerne jednoduché, dobre zrozumiteľné, povedané v krátkosti a podobne.
Záverom poviem toľko, že niekedy je porebné zmeniť len pohľad na istú skutočnosť, a zobrať to z druhej stránky, a vtedy tomu môžeme dať zmysel. Vtedy možno nás bude napĺňať aj niečo, čo sme možno v povahe práce a jej charaktere možno vyslovene neznášali. A možno na jej konci si uvedomíme, že práve toto, napriek a navzdory tomu, čo sme nechceli, čo sme možno tvrdohlavo a vzdorovito odmietali, sa stalo v neskoršom čase ovocie našej práce a našich vynaložených obiet a podobne. Toľko som chcel povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár