Budem teda písať vo všeobecnosti. Nakoľko sme dostali veľmi vzácnu návštevu, musel som pochopiteľne odložiť písanie, ale som veľmi rád.
Ako sme počuli vo viacerých fórach, a nielen tu, ale napríklad aj v škole na rôznych témach a podobne, často počujeme čosi také, ako vymenovať, čo nás spája. Ďalej, keď sa rieši nejaká spolupráca, a sme na začiatku čohosi, je dobré, najprv si samozrejme ozrejmiť niektoré významné skutočnosti, ktoré nás počas tej práce, spolupráce a podobne po istú dobu budú sprevádzať.
Mnohí dávame akcent len na to, čo nás spája, a nie čo nás rozďeľuje. Domnievam sa, že ide o akýsi druh etického omylu, a v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim pádne zdôvodniť význam môjho tvrdenia.
Keď človek napríklad nastupuje do novej práce, prirodzene, obyčajne je to on, kto sa potrebuje oboznámiť s niektorými dôležitými skutočnosťami, ktoré ho v práci budú sprevádzať. Oboznamuje sa s novými priestormi, kolegami, s náplňou svojej práce a podobne. Nakoľko som do istého času ozaj vystriedal mnoho prác, môžem tieto slová len potvrdiť. Privyknúť mi bolo ľahko, pretože motivácia bola vysoká. Chcel som poctivo pracovať, a samozrejme chcel som zarobiť. Mnohí ale chcú v prvom rade dobre zarobiť, zarobiť, ako sa slengovo povie veľké lóve, ale máločo chcú pre to naozaj aj niečo obetovať. A tu sa pravdepodobne dostávame na koreň problému.
Mnohých táto otázka ako spája, tak aj rozďeľuje. A práve to, čo nás rozďeľuje, by som kládol ako najdôležitejšiu podmienku všetkých vymenovaných možností, a pokúsim sa vysvetliť prečo.
V živote sa stáva, že súhlasíme s množstvom všeobecných informácii, pri prvotnom kontakte, to je celkom bežné, a veľmi potrebné. S viacerými na základe istej blízkosti alebo podobnosti hľadáme súvislosť, ktorá by nás mohla spájať. To je dobré, ale niekedy nebezpečné.
Mali by sme dôraz klásť na to, čo nás rozďeľuje. Nie preto, aby sme hľadali a vyrábali si problémy, kde nie sú, to nie. Ale tam, kde by prípadne časom vplyvom istých okolností mohli nastať, keď u človeka možno opadnú prvé emócie, kedy sa to dostane do akéhosi všedného stereotypu.
Aby sme vedeli, na čom sme, a aby sme si postupne takýmto krokom sami nekládli podmienky. Nie je dobré, ak sa chceme napríklad aj pod vplyvom akýchsi prvotných emócii prispôsobiť, len preto, lebo pre nás je to nové. Určite vytvoriť akýsi prvý dojem je veľmi dôležité, ale človek by mal si zachovať akúsi osobnú dôstojnosť aj tým, že síce sa snaží postupne búrať múry rozdelenia, prekážok, ale bude si postupne budovať svoj imidž, bude proste ukazovať...
Ukáže proste niečo, čo ho bude predstavovať a definovať. Napríklad. Toto som ja, bez príkras, bez prikrášlenia, toto sú moje zručnosti z ktorých plynie akási kvalita, viem toto, mám skúseností s tým a tým.
Často s obáv prvého dojmu sme schopní a tendenční všetko skryť, poukazovať na potrebu neustáleho napríklad kariérneho rastu, čo je nespochyby veľmi dobré, a veľmi múdre, avšak vystanoví mi na záver blogu akási otázka.
Záverom teda ešte čosi v krátkosti spomeniem niekoľko otázok. Všetko naozaj musíme vedieť, alebo ovládať? a za každú cenu? Máme právo napríklad teda aj čosi nevedieť, čosi možno nepodstatné zabudnúť, o niečom proste nemať vedomosť, ale tak, že to nebude podstatne, zdôrazňujem podstatne ovplyvňovať kvalitu našej vykonanej práce, a celkovo životnú úroveň?.... Ktovie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár