Nie preto, lebo mi dávajú akési odpovede, to je veľmi dobré, ale preto, pretože mato nejako vnútorne duchovne upokojuje, že aj niekto iný sa čímsi podobným zamýšľa, je mu to dá sa povedať vlastné, teda nie je mu to cudzie, a teda vie presne, kde sa triafa, rozumie tomu. Rozumie duchovnému spôsobu života, ktorému mnohí z nás ešte nie celkom rozumieme, alebo nevenujeme dostatočnú pozornosť. Mne to napríklad veľmi pomáha, pretože okrem toho, že sa človek dokáže vyjadriť kdesi na verejnom fóre, dodáva mi to akési upokojenie, že predsa existuje riešenie, ktoré sú prospešné aj kôli tomu, aby človek nezostal kdesi sám.
Mnohí, tak ako to napíšem v riadkoch teraz nižšie, sa uspokoja, keď majú okolo seba kohosi, s kým sa môžu porozprávať, ale väčšinou toho, ktorý prežíva samotu, po opustení môže prenasledovať ešte väčšia frustrácia, než akú zažil čas predtým. Čo mi z toho vyplýva? Že mnohí nevieme vyť sami, a potrebujeme niekoho nie preto, aby sme sa podelili o svoje zážitky, o to dobro, ktoré v nás prirodzene je, pretože osobne verím v dobro človeka, ale preto, aby iných použil ako nástroj na akési vnútorné upokojenie, ktoré vyplynulo z podivných vnútorných otázok zaplavujúc jeho vnútro ešte pred časom.
A práve preto máme rozdiel byť s niekým, zdieľať spoločnosť s kýmsi, a byť sám. To mnohí nepochopia, a preto mnohých samotárov mnohí majú napríklad za čudákov, ktorí sa nevedia azda komusi prispôsobiť, a preto žijú tak, ako žijú. práve u takýchto som ale vybadal, že majú vnútorne obrovské bohatstvo, ktorým teda disponujú. Osobne ma priťahujú také typy, pretože som spontánny, výrečný, a zaujme ma osoba, ktorá má niečo ako životné krédo, že menej je niekedy viac.
To často veľmi zle pochopíme, pretože človek niekedy potrebuje mať mnoho, a potrebuje mnoho mať preto, aby mnoho stratil, a azda vtedy pochopí význam toho všetkého, a význam toho, čo znamená jednak vzdať sa niečoho, čo má pre neho veľkú hodnotu, a jednak čosi stratiť, bez akejkoľvek vnútornej odozvy, akéhokoľvek vnútorného súhlasu, bez nejakej vnútornej porady, aby človek si proste mohol povedať, áno, toto vyplynulo naozaj z môjho presvedčenia, a nie z toho, že mi to niekto povedal, alebo žeby som sa mohol komusi prispôsobiť tak, že to bude obmedzovať moju osobnú slobodu a priestor.
Byť sám ešte neznamená celkom isto nejakú fyzickú samotu, kde človek teda neregistruje okolo seba nejaký pohyb osôb. To človek môže zažívať celkom bežne aj v nejakom celkom isto rušnom spoločenstve. Napríklad v nejakej veľmi dobre platenej práci. Spočiatku je všetko fajn. To nepopieram, ale po čase proste príde na človeka akési vyprahnutie, kde sa človek potrebuje čímsi naplniť, takým, čomu rozumie len on sám.
A tak človek často dbá len na materiálne prežitky, možno na nejaké silné citové zážitky, ktoré ho teda sprevádzajú od toho istého okamihu ešte určitú dobu, pretože si myslí, že je to pre neho potrebné. Je ale prirodzené, že človek, ktorý ide napríklad niekde na dovolenku, teraz nemyslím, že v rámci štátu sa presunie z nejakého mesta kdesi do prírody, čo je celkom prospešné, ale keď človek napríklad cestuje k moru, spraví si mobilom aspoň zopár fotiek, ktoré mu raz budú pripomínať tie krásne chvíle ktoré prežil.
Na záver ešte v krátkosti niekoľko myšlienok. Samotné fotky, nejaké spomienky ako také v podstate sú nám k ničomu. Pretože stačí jeden nepochopený moment, a človeku sa môže akokeby zrútiť jeho duševný status, a bude pociťovať skôr zármutok, než by mal pocitovať nejakú radosť, alebo neskoršie príjemné spomienky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár