Dozvedel som sa tiež, a to ma zaujalo, že teda, že prítomnosť je stále, len keď človek je hlavou inde, tak sa mu to vôbec nezdá. Áno, s týmto sa dá by som chcel povedať kategoricky súhlasiť, a uvediem teda k tomuto hneď aj niekoľko logických a vhodných argumentov.
Mnoho z nás si neváži čas, ktorý naozaj máme čo najlepšie využívať, pretože všetko plynie rychlo. Ešte len teraz, naozaj ak teda máme čas vnímať predovšetkým pocitovo, ešte teraz len bola jar, prešlo leto, a už tu máme dá sa povedať skoré jesenné počasie. Samozrejme, keď sme pri tom, všetko má svoje čaro.
Mnoho z nás plánuje, čo budem nosiť, napríklad na jar už na leto, a každý sa teší na leto. Potom je každému horúco,a rozmýšľame, ako najlepšie prežijeme zimné obdobie a toto sa prakticky, tento myšlienkový cyklus opakuje takpovediac rok čo rok.
Čo tým chcem povedať? Áno, mnoho z nás rozmýšľa priliš dopredu, chce sa hnať neustále vpred, a nema dostatočný priestor, aby sa zastavil, a proste vychutnal si prítomnosť. Prítomnosť teda ako by sme ju charakterizovali bližšie. Pre mnohých z nás je azda veľmi obtiažne napríklad v školskom prostredí rozmýšľať, že zajtra bude písomka, alebo nejaké veľké skúšanie, pretože človek je akokeby okamžite pod určitým tlakom, a z toho vyplývajúcim stresom, ktorý teda vzniká dá sa povedať ako nejaký prirodzený nepriateľ. Niekto vie veľmi dobre pracovat práve pod stresom, dá sa povedať, že v istých momentoch mu to azda najlepšie vyhovuje, iný práve naopak, okrem stresu pociťuje istú formu zmätku a nejakého napätia, ktoré z toho vyplýva.
Náš problém je ten, že azda nik z nás nechce rešpektovať prirodzené plynutie času, čo aj pochopiteľne môže v nás vyvolávať istý druh smútku, a s ním niekedy pridruženej depresie. Najčastejšie sa to prejavuje, keď človek na niečo spomína, čo už bolo, už sa to, prirodzene nikdy nebude opakovať minimálne v takej kvalite akej to odznelo na prvý raz. A práve tu je ten problém, ktorý som teda načrtol. Smútok za niečím, čo už bolo. Čo sa už teda, logicky nemá možnosť vrátiť aspoň trochu dozadu. To sa teda nikdy už nestane. Mnohi si to prirodzene uvedomujeme, to je ešte v poriadku. Ale naozaj sa podľa tohoto aj riadime, a teda snažíme tento fakt a životnú zákonitosť aj prirodzene rešpektovať? Myslíme teda nato?
Mnoho ľudí odmieta pozvanie na nejaké posedenia, mylne si mysliac, že je to strata času, ale dokážu, dobre, poviem to za všetkých azda naozaj, pozerať celé hodiny internet, počítač, pričom nič nové sa ani nedozvieme, a takto častokrát premárnime čas. Okrem tohoto spomenutého faktoru, ktorý som teda takto v krátkosti načrtol, niekedy po tom všetkom nám niekedy dôjde, že naozaj, mohol som si ísť len tak posedieť s tým, ktorý ma volal, že som mohol napríklad využiť čas radšej pobytom v prírode, na nejakej kràtkej prechádzke, alebo turistike, pokiaľ máme možnosť zájsť do prírody.
Na záver ešte v krátkosti čosi opomeniem. Aby sa nám potom nestalo, že čas nám plynie veľmi rýchlo, a že cítime, ako naozaj pomaly starneme, čo pre niekoho môže znamenať ako hrôzostrašné zistenie reality plynutia času. Prajem vám všetko dobré.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár