Mnohí poznáme ten pocit, keď náhle sa zahrabeme vo svojich veciach a s hrôzou zistíme, že niečo sme stratili. Obyčajne je to sprevádzané nezvyčajnými emóciami, možno aj nejakými nadávkami a následným rýchlym, teda čo najrýchlejším podľa možnosti rozpamätávaním sa na nejaké najbližšie udalosti, kde som to asi tak mohol zabudnúť.
Niekedy nie je zlé čosi zabudnúť. Čosi stratiť. Obyčajne taký človek býva možno nezvyčajne rozrušený, a istú dobu myslí len na tú stratenú vec. Samozrejme, chce, aby sa veci jej nájdením dali čo najskôr doporiadku. No nie vždy to tak funguje.
Samozrejme, ako vždy, dám to do spojitosti s duchovnom a prežívaním pocitov nás ľudí, ktorí žijeme svoj život uprostred práce a povinností z toho vyplývajúce. Keď teda to dám do duchovnej roviny, napísal by som to asi takto.
Len vnímavý veriaci dokáže pochopiť, možno nie hneď, ale predovšetkým v tom tichu, uprostred toho niekedy nepochopiteľného ticha, keď sa nám zdá, že všetko a všetci naokolo mlčia, ba až neexistujú pre nás, aký význam mala tá vec, respektíve tá udalosť, kde niečo stratíme. Nechcem, nemám v pláne písať nejaké extrémy, a vyhýbam sa témam o večnom živote, o smrti, pretože v tom rozhoduje predovšetkým duchovná vyzrelosť a predovšetkým veľa modlitieb, význam ktorých mnohí ateisti nechápu, pretože nemajú vieru.
A tak preto sa budú len trápiť vo svojich problémoch, a keď im ho druhí budú chcieť uľahčiť a pomôcť, budú neustále odmietať túto pomoc. Azda preto, lebo duch viery a duch neviery pravdepodobne nejdú dokopy, a odmietanie tohto postoja je len na škodu bratom a sestrám, za ktorých sme sa taktiež modlili vo včerajších obradoch Veľkého piatka v tých dlhých prosbách.
Čo môžeme takto stratiť? Len pre naše dobro, môžeme stratiť veľa toho, čo nás predovšetkým len zaťažovalo, môžeme sa takto len výdatne občerstviť a toto všetko nám bude slúžiť na naše odbremenenie od našich problémov. Lenže keby to mnohí aj takto pochopili. Včera som sa aj konkrétne modlil za niektorý úmysel, a pevne dúfam, že to prinesie aj nejaký úžitok.
Nie, neprosím konkrétne za seba, ale prosím za mne blízke osoby. Pochopil som postupom času, možno rokov, že modliť sa treba nielen za svoje potreby, ale aj za potreby druhých ľudí pretože takto sa otvárame pre potreby iných.
To nie sú len zbožné frázy, ale cenné skutočnosti, ktoré by mali navždy zatvoriť všetko to egoistické v nás, všetko to, čím sa chceme každodenne zamerať len na seba a nevnímať pre hlučnosť nás samych to druhé.
To si môžem povedať kľudne vo vzťahu ku mne, ako to prežívam ja osobne, čo to pre mňa hlboko v srdci znamená, alebo aj empaticky, keď sa snažím vcítiť do pocitov prežívania toho druhého, presne aj tí, ktorí čítate tento môj článok... Kto potrebuje, aby na neho myslel, uisťujem vás o tom. A presne o tomto sú aj tieto sviatky. O pocitu blízkosti jeden ku druhému, pretože tvoriť jednotu, tvoriť akési spoločenstvo a nebyť smutnými jedincami ako individualitami, nie je radostné.
Aký je to pocit, keď niečo stratíme? Presne takýto. Beznádej, strach, opodstatnená obava z blízkej budúcnosti, ale zas aj prežitie hlbokej viery v lepšiu budúcnosť, presne tak, ako som to prežíval aj ja pri strate nejakej práce, kde som pracoval, a akú nádej som opätovne získal, keď som si novú našiel.
Na záver by som vás všetkých v tejto spojitosti s nádejou, aj tou veľkonočnou chcel takto povzbudiť, aby sme sa nebáli, pretože tam, kde je strach, tam nie je priestor na radosť. A tiež ešte jeden postreh. Tam, kde niečo stratíme... možno to tak chcel Pán Boh, aby sme našli predovšetkým jeho, v Ňom nás samých, hodnotu našej osobnosti, hodnotu života, hodnotu ľudských jedinečných vzťahov. Asi takto by som to chcel napísať, a tiež zapriať veľa božích milostí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár