Čo si predstavujeme pod pojmom stabilný človek III

Pridávam tretí článok s touto tematikou, a nakoľko ma pomerne rýchlo súri čas, ktorý je drahocenný, pokúsim sa ešte pridať jedno zamyslenie na túto celkom zaujímavú tematiku, ktorú som si vymyslel na základe jedného zvláštneho tvrdenia, ktoré samozrejme nechcem nijako spochybňovať, ale je to veľmi široká téma, ktorá z môjho hľadiska celkom isto neostala bez povšimnutia.

O čo teda ide. V súčasnosti sa často a radi pri kontakte s nejakými známymi, o to ale menej už s neznámymi pýtame tú klasickú otázku, ako sa máš, ako ide život, čo máš nové. Máme za sebou leto, jeseň takpovediac je v plnom prúde, a človek podvedome akosi vie, že tie príjemnné dni letné sa teda dajú viac menej očakávať až na budúci rok, pretože jeseň ako taká teda už nastala, a človek sa pripravuje na zimu. 

Viacmenej málokto sa chce nechať, nazval by som to slovom, pojmom, zahanbiť, a preto hovorí, že má sa celkom dobre, celkom sa mu darí, aj keď dobre vedia obe strany, teda ten kto rozpráva, a ten kto počúva, že to až taká celkom pravda nie je. 

Problémom našim je, že vo väčšine prípadov sa niekedy hanbíme za to, aby sme povedali, že v niečom sa nám nedarí, a teda tá naša akokeby, nazvem to stabilita celkom isto je narušená v niečom predsa len nastal akýsi otras, možno menší zmätok, kedy mi sami nevieme, na čom sme, kde konkrétne sa momentálne akosi nachádzame, čo chceme dosiahnuť, čo pre nás znamenajú hodnoty v živote, komunikácia, akési priateľstvo, a nevieme celkom oceniť hocijaký kontakt, ktorý máme.

Mnoho ľudí odmieta sa čo i len pozdraviť, a takto sa dehonestujú celkom isto zdravé vzťahy medzi ľuďmi. Nehovorím že všetko závisí od niečoho takého, nejde ani o to, či človek viacmenej na niečo by mal byť akosi zvedavý, alebo v horšom prípade možno šíriť akési dezinformácie, alebo klebety, pretože vieme zo skúsenosti, že tie sa šíria príliš rýchlo, a sú celkom dobre prekrútené. To znamená, že takýto postoj k životu viacmenej človeka akosi destabilizuje, akosi vytvára určitý druh nerovnováhy, a s tým súvisiacu aj nepohodu, a túži sa z tohoto stavu akosi oslobodiť, pretože v tomto sa necíti šťastný.

Viacmenej sa snažíme niekedy zakrývať to, čo naozaj nie sme, a odkrývame paradoxne to, čím nie sme.  Ja to osobne vnímam niekedy ako prirodzený osobný obranný mechanizmus, ktorý teda človek použije práve vtedy, kedy sa chce v niečom účinne obrániť, a nemá inú možnosť. 

Je to niečo podobné, ako keby sme si na vianoce alebo narodeniny, alebo hocijaký sviatok, ktorý teda treba patrične osláviť, obdarovali len akési prázdne krabice, možno pekne esteticky zabalené, pretože pod tým predsa sa skrýva nejaké prekvapenie, a obdarovaný, celkom prirodzene netuší, čo sa pod tým pekným obalom skrýva, a niekedy je to prekvapenie v pozitívnom slova zmysle, a niekedy proste z daného daru, nie že nie je radostný, nie že to nevyvoláva pocit akéhosi bližšie nešpecifikovaného pocitu šťastia, hoci len krátkodobého, ale ba čo naviac, stáva sa, že v človeku to vyvoláva nezriedka možno rozčarovanie, možno prekvapenie v tom negatívnom slova zmysle, možno nejaké rozpačité otázky, celkom aj zbytočné, alebo menej príjemné pohľady, ktoré celkom isto nedotvárajú možno príjemnú sviatočnú atmosféru.

Ako to potom je? Človek niečo prirodzene očakáva, a keď dostane nejaké prekvapenie, ale beriem to z pozitívneho hľadiska, odrazu začne vymýšľať. Je to potom stabilný človek? Čo teda by sme si viac menej mali predstaviť pod pojmom stabilný človek? Aká miera tej vnútornej duchovnej rovnováhy by teda čo všetko malo obsahovať, aby človek jednak, a teraz uvediem krátke príklady.

Sa niekedy netešil príliš dopredu, aby teda nerobil si nejaké nádeje alebo ilúzie o tom, čo možno teoreticky v budúcnosti ako takej azda aj nastane, šanca je, ale keď to nenastane, a on sa s tým už stotožnil, azda viac ho to bude mrzieť, ako keby napríklad niečo prežil, v niečom azda malom sa sklamal, niečo oprávnene ho možno brzdilo, alebo tvorilo akési prekážky, ponad ktoré by osobnostne proste neprešiel, a takto by jednoducho vedel s tým akosi účinne a účinnejšie bojovať, a možno by k niečomu aj sám dospel a dozrel, a sám by proste niečo zanechal, hoci neviem ako by to chcel, neviem akú veľkú by mal motiváciu niečo dobré a pozitívne dosiahnuť. Dobre vieme, a staré známe príslovie nám predsa hovorí, že nechváľ deň pred večerom, a viacerí počítame s niečím, čo sa ešte nestalo, a pritom to berieme ako hotovú záležitosť.

Na záver by som si položil ešte zopár otázok, ktorým ukončím tento článok. Tvoria teda všetky tieto javy stabilitu v človeku? Nie sú to práve naopak, isté elementy, ktoré môžu napríklad destabilizovať človeka?

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku