V dnešnom blogu by som opätovne napísať jednu recenziu, začítal som sa do jedného celkom pekného článku, a teda by som k tomu chcel napísať vlastné pohľady. O čo teda ide.
Dozvedel som sa že slová bolia viac ako päste. samozrejme vieme dobre, ako sa to myslí, ale pokúsil by som sa to povedať z inej stránky.
Neexistuje človek, ktorého by niečo nezasiahlo. Či sa to jedná o nejaké celkom isto nevhodne použité slová, možno vulgarizmy, nejaké nadávky, možno nejaké prehnané výčitky adresované tomu druhému. Máme tu teda dve situácie, že častokrát my povieme čosi, čo sa niekomu prirodzene nepáči, a na základe akejsi pudovej vybavenosti každého z nás celkom isto vieme, že sa to nepáči samozrejme aj nám. Celkom radi by sme to chceli vrátiť nazad, ale nejde to.
Nejde to hneď z viacerých hľadísk. Je veľmi ťažké priznať si akýkoľvek podiel na niečej vine, zvlášť, keď sa človek do toho zaplietol naozaj nechtiac, ale v akomsi citovom rozpoložení, alebo rozrušení čosi vyriekol, čo ho nateraz naozaj veľmi mrzí. Dosť často sa to stáva osobám, ktoré sa vyznačujú živým a sangvinickým temperamentom, ktoré si jednoducho ako sa hovorí, nevedia poriadne udržať jazyk na uzde, a všeličo povedia. Nemusíme mať hneď ako teda som povedal nejaké vulgarizmy, ale proste nevhodnú kombináciu slov, alebo nevhodnú poznámku, ktorá celkom isto môže kohosi vyviesť z miery, zvlášť pri nejakej diskusie, ktorá môže byť na vážnu tému.
Väčšinou si to uvedomujeme až keď je pozde. Väčšinou to všetko chceme vrátiť a zvrátiť všetko nazad v náš, alebo iných prospech, len aby sme veci čím najskôr a najefektívnejšie urovnali, a aby sa všetko vrátilo do starých koľají.
Ale dajme si otázku. Naozaj to je potrebné vrátiť do starých koľají? Obyčajne výčitky svedomia pociťujú ľudia, ktoré majú vysokú mieru akejsi zdravej spravodlivej sebareflexie, kde sú proste citovo založení ľudia, ktorí túžia proste po akejsi nazvem to jednoduchej spravodlivosti, po rovnosti, po tom, aby proste zavládol mier, a aby sa mnohé konflikty vyriešili predovšetkým zmierlivo.
Nie každý to dokáže, a práve toto, ako spomínam v nadpise tohoto blogu, slová zapríčiňujú dosť značné rozdelenie, odlúčenie, možno aj najlepších kamarátov. Ono, ako som si všimol v živote, dosť často sa to v živote stáva.
Tak ako mlčí človek, mlčí aj všetko ostatné, a niekedy, možno mi dáte za pravdu, ak ste zažili tento stav, v človeku sa proste akokeby na okamih zastavil čas. Proste deje sa to, že človek veľmi slabo a málo citeľne proste pociťuje plynutie času, reality, všetko je akokeby zliate v jedno, a všetko si sprítomňujú. hoci od nejakého okamihu, ktorý azda dosť zmenil ich postoje, ich osobnosť, azda prešli niekedy roky,
Dlho som si myslel, že sa to nemôže týkať mňa, ale predsa sa ma to týka, a v blogu, ktorý som si teda teraz iba prečítal, opätovne som zistil, že som sa v ňom našiel a pridávam vlastné pohľady.
Tu nejde o to, že človek si sa dokáže akokeby spamätať, a začať odznova, jedná sa o to, či to celkovo má význam. Viacerí prichádzajú v zmierlivom tóne, ale práve tí na opačnej strane by tak mali vykonať a akokeby zadosťučiniť, čo sa nie vždy stáva. Ten, ale paradoxne, u koho sa takto pohne svedomie, v podstate zvíťazí, a dosť ľahko sa stane, že sa mu uľaví na tele i na duši.
Na záver ešte napíšem čosi. Čo všetko zapríčiňujú slová. U toho, kto má pevnú vieru, v zlom nezapríčiňujú v podstate nič. život ide predsa len ďalej, a s odstupom času sa predsa len dá na všetko pozerať ináč a s chladnou hlavou, akokeby človek mal niečo riešiť zahorúca. Niektoré slová ale si veľmi dobre rozmyslime čo komu povieme, aby nebolo naozaj raz neskoro. Nie vždy sa človeku musí vyplatiť jeho prostorekosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár