Mal som z toho naozaj radosť, a teraz už oddychujem s tým, že zajtra opätovne idem robiť. Tento blog som písal ako môj diskusný príspevok opätovne do jedného článku, ktorý ma zaujal. Pokračujem teda ďalej.
Duchovný otec, ste si tým naozaj istý? Dobro nemôžete konať pod vplyvom zlého, pretože sa to vylučuje. Domnievam sa, že na vysvetlenie tohoto, teda že toto je istý druh oxymoronu, teda dvoch vecí, ktoré sa navzájom vylučujú, niečo ako ohlušujúce ticho.
To je približne to čo ste povedali. Neviem si celkom isto predstaviť dobro so zlým úmyslom čo si myslíte pod týmto pojmom. Snáď asi to, čo mal Pán Ježiš na mysli, keď teda farizeji dali do chrámovej pokladnice mnoho peňazí, mincí, a porovnal hneď chudobnú vdovu zo sarepty a podobne. Len jedno nechápem.
Kto teda potrebuje, aby niekto niekoho v niečom obdivoval? Načo to všetko bolo dobré? Taký človek mi skôr teda pripadá niečo ako nedocenený v mladosti, a teraz nastala asi pravdepodobne tá najlepšia chvíľa možno si niečo niečím v dobrom vykompenzovať, čo považoval možno pred časom vo svojom živote ako nejaký deficit, ktorý ho možno nejakým spôsobol zaťažoval.
Ja by som nevidel v tom nič zlé, nakoľko pojem pýcha je dosť ťažko definovať. Určite patrí medzi sedem hlavných hriechov, čo sa týka štruktúry povahy hriechu v kresťanskom ponímaní, pretože pýcha je niečo ako vyvyšovanie seba samého a zneucťovanie vyslovene tej skutočnosti, že človek sa akokeby cítil nejaký neohrozený druh, ktorý si môže podmaniť čokoľvek ku sebe, čo celkom isto zmení natrvalo jeho správania, myslenie konanie, to všetko je teda týmto ovplyvnené. Áno, pyšní ľudia sú veľmi nepríjemní, ale aspoň v jednom som si teda istý, čo teda pozorujem z môjho uhla pohľadu.
Človek, ktorý vie, o čo ide, ktorý si je vedomý niečoho, čo má v sebe, a dáva to najavo, ale nechce tým azda nikomu vedome a dobrovoľne ubližovať, ešte nemusí tu hrať nejaký aspekť pýchy, teda preukazovanie čohosi, v čom chce dať najavo svoje ego.
Ego je veľmi dobrá vec! mať vlastné ego a zachovať si svoju hrdosť, možno byť aj taký zdravo drzý sa priam vyžaduje, pretože toto všetko by som nazval komplexne možno niečo ako prirodzená sebareflexia, sebaobrana človeka, ktorý proste potrebuje prežiť v tomto svete. my nepotrebujeme sa dívať na nejaké zúbožené tváre, ktoré vyzerajú a aj sú ako nejaké božie dopustenie, my potrebujeme podporovať a dvíhať seba samého, potrebujeme dvíhať druhých, ale najmä by som vyzdvihol jednu zásadnú vec.
Nato, aby som sa dokázal druhým rozdať, aby som ukázal svoje srdce, musím mať rád seba samého, mať ku sebe úctu, a byť akýmsi zdravým egoistom. Egoistom nie v zmysle, že sebe chcem všetko najlepšie a druhým nič, ale nato, aby som niekomu niečo podaroval, musím to otestovať, aby môj dar nebol danajský dar, aby proste som vedel, že tým mojím možno aj zrieknutím chcem naozaj len to dobré, možno nie v tej maximálnej možnej miere, ale v tom, že chcem to dobro proste zveľadiť a rozšíriť aj poza tie moje hranice a bariéry, ktoré možno ešte vplyvom doby pociťujem
Asi toľko by som chcel napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár