Pokračujem piatym pridaným blogom. Dosť som vyčerpaný, ale je pravda, že som si aj oddýchol, a čas plynie neuveriteľne rýchlo, nečakal som proste, že až tak neskoršie zasadnem teraz za počítač, a ešte čosi pridám, hoci pravda je taká, že tento a predchádzajúci článok som písal opätovne ako príspevok do jednej celkom dobre diskusie. mám to rád, pretože takto viem pridať niekoľko blogov naraz, keď je nadhodená nejaká zmysuplná anketa na nejakú dobrú tému, a nemusím teda príliš dlho čakať, kým sa mi niečo naskytne ako námet na písanie ďalšieho článku.

Pokračujem teda v písaní a nadväzovaní ďalšieho blogu z posledných myšlienok predchádzajúceho článku. Len jedno teda teraz nechápem celkom dobre, možno na to časom prídem, to neviem. kto potrebuje, aby ho druhý v niečom obdivoval.

Tu teda by som sa chcel pristaviť a celkom isto bližšie sa pozrieť na niektoré súvislosti, ktoré nás celkom isto môžu teraz napadnúť.

V živote možno často rozmýšľame, čím by sme mohli napríklad zaujať druhých ľudí, ktorých máme okolo seba. je možné, že napríklad v škole, alebo v práci ťaháme práve my, čo nieje až taký paradox, ako sa ľudovo povie, za kratší koniec, a možno si to potrebujeme čímsi takto vynahradiť. Vynahradiť v tom zmysle, že teda niekedy ideme v našom snažení až na samý okraj našich síl a možností, a takto chceme možno zaujať pred ostatnými, možno dať najavo tie naše kvality, ktoré sa celkom isto skrývajú v každom jednom z nás. A samozrejme v neposlednom rade si chceme prirodzene čosi dokázať, že vieme aj niečo viac, než sme si mysleli. Dosahujeme to celkom isto možno našim osobným štúdiom, zbieraním cenných vedomostí a všakovakých rád, ktoré teda v krátkej alebo najbližšej dobe celkom isto sa nám teda môžu zísť, a takto nám nejako skvele poslúžiť pri budovaní nášho imidžu. 

Hádam neexistuje človek, ktorý naozaj takto nerozmýšľa, pretože toto, čo som teda vymenoval celkom obsiahlo v predchádzajúcom odstavci sú všetko témy, ktorých realizáciu sa snaží každý jeden z nás. Nikto dovolím si tvrdiť nie je v tejto problematike pasívny, každý chce preniknúť nejakou tou osobnou individuálnou aktivitou, pretože človek prirodzene buduje a stavia na svoj imidž, na to, že dokáže proste prežiť medzi konkurenciou.

Aj v prírode sú podobné konkurenčné boje, proste neexistuje v ničom výnimka. Lenže u ľuďoch ktorí vedia na rozdiel od zvieraťa rozmýšľať, sa nemusí isť okamžite na doraz, a bojovať do posledného dychu, kým neporazíme nejakých nepriateľov. Práve naopak. Ako hovorí biblické príslovie, vtedy bude pokoj a mier, keď si zo svojich kopíí ukujeme kosáky a z mečov radlice. 

To znamená, že ľudovo povedané, zakopeme vojnovú sekeru, a nebudeme sa priúčať nijakému boju, a budeme sa snažiť o trvalý pokoj a mier medzi sebou, čo by priam mala byť naša výsada.

Čo dodať ešte v krátkosti takto na záver. Ak to tak naozaj nebude, naozaj dobrom potom teda môžeme v podstate konať to spomínané zlo. Čo to teda pre nás bližšie asi tak znamená. To znamená, že budeme sa riadiť vlastnými úsudkami, kde si budeme nahovárať, že to čo robíme je pre prospech ostatných, pričom nám ide jedine o nejaký vlastný zisk. Lenže tým budeme robiť len zlo. Je to potom naozaj dobro?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár