Pojem pýcha je teda dosť ťažko definovať. je celkom isté, že k dobru to teda nevedie, skôr je to naklonené práveže k tomu horšiemu. Pýcha teda podľa mňa je niečo také, samozrejme teraz nevyjadrujem sa ohľadom kresťanskej morálky, o ktorej sa môžeme dozvedieť z katechizmu katolíckej cirkvi, píšem vyslovene teraz len moje myšlienky a úvahy, ktoré teda nie sú v nijakom pritorečení, ale moje myšlienky vnímam ja sám ako nejaké lineárne pokračovanie a nadväzovanie niektorých myšlienok, ktoré celkom isto môžu určite spontánne a prirodzene napadnúť kohokoľvek z nás, a je jedno, či je človek veriaci, alebo neveriaci.
Pýcha je niečo také, že som si vedomý určitých kvalít a zručností, ktoré som možno niekde nadobudol... v škole, v práci, na nejakom školení, možno nejakým samoštúdiom, že v niečom som nejaký samouk, čosi ma baví, a snažím sa čosi teda prebádať do hĺbky, aby som prišiel k nejakému jasnému poznaniu, čo viem, že je pre mňa dobré, vhodné, osožné, a čo nie. Toto je veľmi dobrá a prospešná činnosť, pretože v tejto činnosti človek jednoducho rastie.
Ale takto teda celkom isto priamoúmerne môže v ňom rásť aj pýcha, ktoré je naozajstné a reálne zlo. Mnohí si to samozrejme neuvedomujeme a preto poznáme tie čudné vety, niečo ako chválenie sa, že som pyšný na to, že som niečo dokázal, niečo som vybudoval veľmi ťažko, prácne a veľmi veľa roboty a námahy som si s tým dal. Je toto veľmi dôležité, aby som to teda zdôrazňoval?
Toto je celkom isto zlý pohľad, pretože výsledok môže byť dosť alarmujúci. Napríklad strata niektorých naozaj že cenných priateľstiev, kde si človek neuvedomuje, že predovšetkým svojou hlúposťou, vystatovačnosťou prišiel o niekoho, na kom nám skutočne záležalo, ale v tej chvíli to človek samozrejme nechápe, pretože sa nechá opájať nazvem to individuálnym egoizmom. Už si myslí, že už všetko dosiahol, a v postate takto končí svoju prácu na sebe samom.
Myslí si že tou stratou niečo získal, ale v skutočnosti nezískal nič, len nadobudol akýsi začarovaný kruh svojej vlastnej ješitnosti a dokonalosti, a svet ilúzii, v ktorom nateraz žije.
Pyšný človek v skutočnosti záujem o kohosi len predstiera, ale nikdy to nie je nejako úprimné a skutočné. ten, kto neprecitne opravdivými citmi, taký človek nikdy nebude šťastný a naplnený. Možno poznáme skôr zľudovenú frázu, že človek potrebuje okolo seba spoločnosť, a nie byť ako osamelý vlk.
Lenže mnohí chcú byť osamelými vlkmi, pretože si nahovárajú, že všetci im chcú ublížiť, alebo im chcú v niečom uškodiť, ukrojiť z ich snaženia, niečo im možno aj závidia, ale to všetko, čo som teraz práve vymenoval isto nie je pravda. V skutočnosti sú oni len naozaj takými, ktorí si zakrývajú cielene svoje komplexy, a preto menia svoje správanie na čosi také, ktoré v skutočnosti len odpudzuje toho dotyčného od neho, než by mal možno aj ten najlepší a najúprimnejší úmysel byť dobrým priateľom a podobne. Celkom radi poukazujú na kohosi ako na možný odstrašujúci prípad, ale v skutočnosti je to len ich svet nič inšie.
Na záver ešte doplním niekoľko myšlienok. Potom si myslí, že nad ním už nič nie je. Správa sa, teda začne sa správať tak, že mu už nič nie je sväté, a vo svojom osobnom rozhodnutí a predsavzatí ide naozaj nadoraz, kde možno len počíta obete, ktoré považuje skôr za svoj trimufalizmus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár