Mnohí z nás, ako som to naznačil v blogu s názvom existuje cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty, chce dosiahnuť nejaký cieľ, ale nie vždy to ide priamočiaro. Je to normálne, avšak, akonáhle sa to začne nás týkať, cítime istú dávku nervozity, že čo keď nám naše plány predsa len nevyjdu.
A s tým samozrejme súvisí akýsi duchovný útek pred cieľom, ktorý sme si paradoxne my sami zvolili, a to je na tom ešte ťažšie. Jednoducho človek proste zistí, že sa vo svojom konaní, ktoré vyústilo do istého rozhodnutia, fatálne pomýlil, a bojí sa vrátiť cestu nazad. Tá cesta možno už ani nebude celkom reálna, to bude možno ešte ťažšie. V tom najhoršom prípade človek nemá konkrétne vízie, a v tom lepšom, obyčajne človek musí prejsť akousi duchovnou rekvalifikáciou, aby si znova objasnil niektoré nezrovnalosti, ktoré ho v danom čase zaťažovali a tvorili nejasnosti, a boli príčinou akejsi nepohody.
V čom to ale všetko toto spočíva? Je normálne, že človek má napríklad v spoločnosti, v práci, škole akési prirodzené mantinely, svoje osobné názory. Niekedy sa stáva, že človek za názory si ponesie zodpovednosť, napríklad odchodom zo školy, alebo z práce. Duchovná vyzretosť a veľkosť osoby spočíva napríklad aj v tom teda, ak to mám rozmeniť na drobné, že človek vplyvom nejakých nie príjemných udalostí pochopí, že jeho misia sa proste skončila, a nie je nenahraditeľný.
A tak človek odíde zo školy, alebo zo zamestnania, prv, než sa napríklad vyhne akejsi osobnej blamáži, kedy si bude musieť sám vypočuť, ako to bolo aj v mojom prípade. Niektorí to považujú doslova za svoj osobný úspech, a celkom radi sa s tým pred ostanými neostýchajú ešte aj pochváliť. Či sa dá posúdiť čosi takéto ťažko povedať.
Problém ale nastáva, kedy človek si plne akosi uvedomí, že to, čo spravil, spravil zle, a až v istom okamihu mu to postupne, alebo naraz dôjde, čo všetko vlastne spôsobil alebo vykonal. To je následok toho, čo ktosi hlása, že je dobré čo na srdci, to na jazyku, a že človek v niečom nemá proste váhať, a zaváhať, ak je v niečom osobne presvedčený, a ten jeho pocit, vlastná intuícia je naozaj to najlepšie, najspoľahlivejšie, najoverejnejšie, čo mohol teda preskúmať.
Niekedy je už neskoro, pretože tu sa bije pocit zodpovednosti, a pocit osobného odopretia toho, čo voľakedy chcel. Môžeme to právoplatne posúdiť ako niečo, že človek poprel samého seba? Poprel všetko osobné, čo možno rokmi budoval, po čom túžil, a na čo sa osobitne pripravoval, aby to jedným okamihom zmietol zo stola?
Pohľady sú rôzne na tieto skutočnosti. Niekto to nazýva ako osobná prehra, niekto ako útek pred vlastnou zodpovednosťou, v ktorej čisto teoreticky môžeme vidieť napríklad pocit sebaviny, ľútosti, možno aj prejaveného strachu, alebo miery akejsi zbabelosti, spanikárenia, zaváhania a podobne.
Existuje mienka, že človek v strese dokáže vyprodukovať dvakrát viac výkonu ako za obvyklých podmienok, a tiež to, že človek v strese pokladá nezmysly za racionálne rozhodnutie. Častokrát človek niekedy naozaj nevie vysvetliť príčiny svojho ani nie tak zlyhania, ako konania. Zlyháme vo viacerých veciach všetci, pretože naozaj nik nie je bez viny, bez akéhosi kúska dokonalosti, pretože nikto z nás nie je dokonalý. Nevie teda racionálne vysvetliť dôvody svojho konania. Možno by teoreticky aj vedel, ale akási úzkosť, strach, miera akejsi hanby mu to nedovolí priznať, a obvykle klamstvo, ktoré sa celkom isto dá prekuknúť a vlastne takto aj spozorovať je niečo ako poľahčujúca okolnosť, kde človek nechce klamať, v zmysle prekryť pravdu, byť voči komusi neúprimnný, falošný, a podobne, ale to, že jednoducho nechce vyzerať ako nejaký hlupák, to je všetko.
Na záver ešte asi toľkoto chcem vyjadriť. Mnohí vedia, že spravili chybu, priznali si to, ale chcú utiecť pred samým sebou, lebo nechcú tak žiť, ako žili doteraz, pretože necítia v tom slobodu, ale cítia samé príkazy a nariadenia, ktoré už jednoducho nevládzu plniť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sumivybanan
22. 10.októbra 2018 21:47
Ak existuje za každých okolností cesta bez cieľa, vieme že aj naše zlyhania mali istý zmysel. Otázka je do akej miery chceme svojje cesty opraviť. Nie je práve v tomto ukrytá cesta na útek pred samým sebou?
Napíš svoj komentár