Je mnoho z nás ktorí pochopiteľne máme isté svojské a osobitné predstavy a sny, ako by čosi malo fungovať. Napríklad to, ako fantasticky dosiahnem dáky titul, potom sa kdesi odsťahujem za lepšou prácou napríklad do zahraničia. Možno to všetko konáme pod tlakom okolia, keď vidíme, že nulové pracovné šance nás nútia naozaj zamyslieť sa, čím vlastne chceme byť, a či sa kdesi chceme pohnúť, alebo teda podľahneme istým zaužívaným tradíciám. Či chceme žiť tak, ako mi to hovorí táto spoločnosť, či mám rozmýšľať tak, ako by som asi mal rozmýšľať, čo robím niečo, čo je zbytočné, ale predsa to robím, pretože v predstavách iných ľuďoch to je normálne.
Keď človek niekedy dosiahne to, čo spomínam vo vyššom odstavci, obyčajne áno, vidíme, že kdesi sme sa pohli. Na začiatku, aj mne, to poviem, všetko mi pripadalo úžasné, všetko som chcel spoznať, o všetko som sa zaujímal. Vedel som, že postupom času človek akosi vplyvom prostredia, charakteru práce a podľa rôznych okolnosti, ktoré z toho prirodzene vyplynú človek zmení názor, veľa vecí ho už nebaví, ale spája ho jedno jediné. Človek chce materiálne, ale predovšetkým morálne prežiť, lebo inak sa nikde nepohne a nedostane.
Keď človek je nešťastný v týchto spomínaných skutočnostiach, ktoré na neho doliehajú zo všetkých strán, a možno začne po nejakom čase pociťovať smútok, akési zdanlivé nenaplnenie, možno ho napadne takáto myšlienka, ktorú spomínam v nadpise, a síce, dá sa utiecť pred sebou samým.
Je pravda, že niekedy človek až moc spekuluje a fantazíruje, ako si uľahčiť život. Lenže tými prostriedkami a metódami, o ktoré sa snaží, zistí, že sa mu to vôbec nedarí, ba čo viac, ešte viac si to komplikuje.
Vidí, ako ho mnohé aj jeho záľuby vyslovene ovpylňujú a znemožňujú, a človek necíti slobodu, práve naopak, pripadá si ako nejaký otrok, ktorý stále len čosi musí, nemôže sa slobodne rozhodnúť. Slobodu v týchto medziach vníma ako čosi nedosiahnuteľné, a preto práve vtedy, veľmi dobre rozumie týmto pojmom. Predovšetkým v situáciách, kedy čosi považoval za niečo úplne jasné a samozrejmé, a teraz to berie ako nejakú mimoriadnu vzácnosť. Napríklad ak niekto mal vo zvyku pravidelne na víkend tráviť čas kdesi s partiou, a zrazu na novom pôsobisku zistí, že tento životný štýl sa pre neho viac menej skončil, pretože okrem iného ho delia od istých ľudí hodný kus cesty, a veľmi sa mu to predovšetkým finančne neoplatí, čo je celkom pochopiteľné.
A tak na koniec tohoto článku by som sa ešte raz spýtal. Vprostred týchto vymenovaných možností, ktoré som načrtol z vlastnej skúsenosti, a nie sú cudzie azda nejednému z nás, vystanoví mi teda jedna otázka, dá sa utiecť pred sebou samým? Utečieš naozaj pred sebou samým, a možno pred svojou prázdnotou a nenaplnenosťou, nejakou činnosťou kdesi v spoločnosti, aby si niečo znamenal aj čosi viac.
Znamenal viac, nielen ako nejaký vzorný pracovník, ktorý síce dobre zarába, ale predsa to je len možno nepatrný zlomok toho všetkého, čo sa točí okolo teba, a ako by si morálne zhodnotil svoj výkon, svoju ochotu, možno pracovitosť niekedy na hranici únosnosti a podobne. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
4
@helvede je možné, že si v niečom dospel, to ťa posunulo, ale nechceš to vrátiť nazad, hoci by si možno aj chcel.
Napíš svoj komentár
nedá sa ujsť a ty neutečieš tiež,
nedá sa ujsť veď svet to si aj ty sám,
nedá sa ujsť pred sebou samým niet kam,
niet kam, niet kam ...