Vraciam sa k tejto zaujímavej téme, alebo otázke preto, lebo myslím si, že viacerí nemajú jasno v tejto oblasti. Včera som mal taký zaujimavý diskusný príspevok, na čo jeden človek, vlastne viacerí reagovali, ale nedostal som odpoveď naň. Nesúviselo to s tou stránkou, a bol som dosť prekvapený, zvlášť som bol zaskočený reakciami, ale celkovo môžem povedať, že za tie roky som si vlastne celkom slušne na čosi podobné zvykol, nič teda výnimočné pre mňa.
Viacerí si myslíme, že duchový život je len čosi čo sa týka kresťanov a podobne. Ja by som to nazval ako čosi, čo skúša a preveruje častokrát našu pozornosť voči druhým, a čo dokážeme s niekým viesť dialóg. Ovšem, aj ten by mal byť viacmenej zmysluplný.
Isto poznáme prirovnanie, teraz ma to tak narýchlo napadlo, že obuvníkove deti chodia bosé. Táto myšlienka sa dá celkom dozaista aplikovať na tie prípady. To sú tie paradoxy života. Že vieme odhaliť niektorú citlivú stránku doytčného, s čím napríklad vôbec nepočítal, ale s tým odhalením máme možno problém aj my, nakoľko nie každý má odvahu kohosi posudzovať.
Poviem narovinu aj ja, čo sa mi na niektorých fórach nepáči. Či sa jedná o kresťanské fórum, alebo svetské, s bežnými témami, napríklad rád sledujem motoristické relácie, sme samozrejme svedkami konfrontácie viacerých názorov. Na začiatku je všetko také opatrné, prvotne vieme zachytiť mnoho informácii, ktoré potom selektujeme, ale neskoršie sa púšťame možno do odvážnejších debát, kde sa to napríklad začína vyostrovať.
Nijakou výnimkou, napodiv sveta nie sú ani diskusné fóra na kresťanských stránkach, kde sa celkom rád a živo zapájam. Robím to z takej mojej pasie, a veľmi rád sa čosi novšie dozviem zo sveta biblie, niektorých postrehov a podobne. Lenže mám pocit, že viacerí, ktorí vyzývajú na diskusiu, ju sami po istom čase zrušia s tým, že tam bolo nekontrolovateľne veľa príspevkov, kde bez problémov napríklad nejakým spôsobom zamedzili vyjadrenie niektorých diskutérov, čo sa mi vôbec nepáči. Každý z nás má právo vyjadriť sa, a má právo dostať teda príslušnú odpoveď.
Zväčša, a to mám skúsenosť, stáva sa, že keď narazíme na protichodný názor, ale nie je to nič hrozné, stalo sa mi x krát, že ma zablokovali. Prirovnal som tú situáciu k nejakej nezrelosti, alebo skôr by som to teda nazval duchovnej nevyváženosti. V čom to ale toto všetko spočíva. Je to presne to, že niekto si myslí, že niečo vie, ale len si to myslí.
Viacerým z nás chýba ochota a miera ľudskosti. Je úplne jedno, či ste veriaci alebo ateisti. Veľkosť človeka spočíva, že si vypočuje všetky možné názory, a potom sa snaží vyrieknuť ortieľ.
Ak napríklad mám byť konkrétny, celkom mi je sympatické jednanie biblického piláta na procese s Ježišom. Mne sa javil spočiatku ako celkom nestranný, ba dokonca Ježiša chcel prepustiť. On mal rozhodovaciu právomoc, a podľa Písma Svätého sa dočítame, že sa usiloval prepustiť Ježiša. Pravdepodobne sa tak nestalo na vyšší zásah zhora, keďže Ježiš mal dokončiť výkupnú obetu za tento svet. Taký som mal pocit. Len pod tlakom davu, ktorý celkom isto podnecuje k rozhodovaniu, a to povedal by som dosť neobjektívnemu riešeniu, sa rozhodol Ježiša dať ukrižovať a zločinca prepustiť. Dodnes nechápem, a neviem si to celkom racionálne teda vysvetliť, ako sa tak dokonalé súdnictvo mohlo tak fatálne pomýliť, samozrejme, ak neprihliadam na duchovné okolnosti uvedené v Písme Svätom, čo bol samozrejme boží plán a podobne.
Takýto obraz spoločnosti pretrváva dodnes, avšak dnes máme na to iné prostriedky, ale žiaľ, musím teda oprávnene smutne podotknúť, že teda tá podstata ostáva stále tá istá. Odsúdime nevinného, a to bez nejakého zmysluplného dôkazu, lebo nám sa to tak hodí, a väčšina s tým samozrejme súhlasí, a hlupáka budeme častokrát vyvyšovať a preferovať. Je jedno čo povie, hlavné je, že o lacnú zábavu je postarané. Vystanoví mi teraz filozofická otázka. My všetci sme hriešni, ktovie ako sa Pán Boh na nás pozerá. Častokrát aj my prechovávame hnev, ale zároveň, ak sme kresťania, pýtame si odpustenie našich hriechov.
I dnes sa radi podriaďujeme väčšine, niekedy dobrovoľne, inokedy nedobrovoľne, hoci môže ísť napríklad o totálnu hlúposť. V snahe zapadnúť do nejakých nezmyselných štruktúr, ktoré poväčšine nemajú hlbší význam pre budúcnosť, a nemajú vôbec nijakú vnútornú stabilitu a reálnu budúcnosť, sme ochotní pristúpiť na riešenia, ktoré sa javia ako celkom nereálne a dokonca absurdné, a teda dôsledok, ten celkový dopad toho všetkého, či to bolo pre nás správne alebo nesprávne sa dozvedáme v pomerne neskoršom čase, kedy možno nevieme výsledok zvrátiť v náš prospech a podobne.
A to aj za cenu predaja toho, čo je v nás, a úplného sa podriadenia tými nad nami. Či je to v práci, alebo v škole. Častokrát, mám pocit, že človek musí plniť úplné nezmysly, nezmyslené príkazy, ktoré nemajú opodstatnenie v zdravom rozume, a to všetko len preto, lebo tí nad nami tak rozhodli, a nebude to nijak inak. Často neuvedomujúc si dôsledky svojho konania. Snáď neexistuje inštitúcia, kde by som videl, že takéto spôsoby tam nepanujú, alebo sa s nimi nikdy ešte v praxi poriadne ani nestretli. Isto sa to vyskytlo a je ich mnoho.
Záverom ešte by som chcel napísať toľkoto myšlienok. Na vyššie menovaných skutočnostiach, ktoré som práve napísal, chcem povedať jednu vec. Aj my častokrát musíme vykonať úplne absurdity, a to len preto, lebo to požadujú ľudia, ktorým plníme rolu podriadeného, a absurdita takého konania sa nám predsa prirodzene prieči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár