Opäť by som celkom rád použil príklad z bežného fungovania v živote, bežných radostí a starostí, a dať to ale do súvisu s duchovným životom, ako to teda vnímam ja, a ako ma to môže celkovo obohatiť a dodať inšpiráciu a predovšetkým poučenie do budúcna. Čo sa teda stalo.
Vieme dobre, možno nevieme, že mobil je dobré niekedy nadoraz vybiť používaním, telefonovaním, fotením a podobne. Nie preto, aby sme ho zničili, ale preto, aby sa nabíjaním oživila jeho kapacita.
Stalo sa mi, že mi praskol displej na i phone. Nebolo to nič vážne, hoci som bol v tej chvíli, živo si na to spomínam, na pokraji nervového zrútenia, a kto to zažil, ten mi to azda môže potvrdiť, čo všetko človeku v tej rane prebehne mysľou, hoci svet sa ešte kôli tomu pravda nezrúti. Telefón ako taký mi celkom dobre a bez problémov v podstate fungoval ešte rok a pol úplne bez chyby navyše som ho prakticky ani raz nevypol, čo je pri iných spotrebičoch celkom neznámy pojem, nakoľko akýkoľvek spotrebič je potrebné po čase používania vypnúť.
Lenže v nedeľu ráno sa mi práve to nepríjemné stalo, že telefón mi jednoducho prestal fungovať, a to bola riadna, nie celkom príjemná vzpruha do nového dňa. Prežil som skoro týždeň bez neho, ale nemôžem sa sťažovať, nič také vážne sa nestalo, a aspoň sčasti to vnímam celkom pozitívne predovšetkým v tom, že nebol som závislý v plnej miere od telefónu, internetu, aj keď teraz v plnej miere si to nahradzujem práve teraz.
Dobehlo ma proste to, že mal som to riešiť hneď vtedy, ako sa mi to stalo a nečakať, kedy mi odíde takmer celý mobil. Oprava nebola až taká strašne drahá, ale celkom ma to mrzelo, pretože mojim nedopatrením som si poškodil mobil, čo malo za následok jeho strata funkčnosti, kôli čomu musel sa opraviť.
Presne toto sa nám stáva aj v živote, ak by som si po tejto nie celkom príjemnej a na vyriešenie situácie jednoduchej záležitosti dať nejako do súvisu. Viackrát sa nám totiž stane, že spadneme, nejako zlyháme, nie že vo svojich predsavzatiach a plánoch a neviem v čom, ale v tom, že my si viacerí veci len myslíme, ale vôbec o tom nemáme šajnu.
Ako prvý bod by som teda opomenul, že teda dáme dôraz na dojmy, nie na fakty, alebo napríklad teda, že naše subjektívne predstavy prevažujú nad objektívnou realitou ktorá nás predsa obklopuje. A preto si často vsugerujeme nejakú našu predstavu, ktorá v tom zlom slova zmysle prevažuje nad realitou, ktorú prežívame, čo môže celkom isto mať za následok našu frustráciu, neschopnosť prejaviť svoj výkon, možno talent, nadanie, svoju prácu, neschopnosť možno zdravo uvažovať a dávať si viaceré záležitostí do istých logických súvislostí, neschopnosť racionálne zhodnotiť naše schopnosti a prispôsobiť to povahe tej práce, úkonu, ktorý teda ideme vykonať.
Ak mám povedať príklad z motorizmu, taká značka daj prednosť v jazde. Dať prednosť o.i. znamená, že jazdu tak prispôsobím, aby som bezpečne odbočil kým prejdú iné vozidlá, a pokračoval v jazde. Lenže potom si nemusíme všimnúť nejaké vozidlo, možno cyklistu, a problém je na svete, nechcem pokračovať.
Ale sa proste nepoučíme. O čo teda ide. Viackrát sa nám totižto stane, že keď naoko všetko funguje, tak v podstate sa nič nestalo, ale toto je náš hlboký omyl. V skratke opíšem duchovnými myšlienkami, že čo očiam je prakticky neviditeľné, to vlastne ani neexistuje, čo je jeden hlboký omyl.
Stane sa nám, že keď my nevidíme nejakú škodu, ktorá nie je viditeľná navrchu, zvonka, tak jej nevenujeme pozornosť, nemysliac pritom na dôsledky ktoré to so sebou neskoršie obnáša. Napríklad znefunkčnenie systému práve vtedy, keď potrebujeme tú službu využiť, a je to veľmi dôležité, súrne, a v tej chvíli sa bez toho nezaobídeme. Aké je jednoduché si telefónom všetko odfotiť, lenže vzácnosť toho všetkého si uvedomíme vtedy, keď to proste nemáme, keď sa nám telefón vybije, to ešte spomínam bežné udalosti zo života, nechcem príliš vymenúvať skutočnosti v citovej oblasti a podobne.
Zopár praktických myšlienok ešte na samotný záver. Nemyslime si, že dokážeme čosi efektívne zakryť navonok, čo treba riešiť zvnútra. To nikdy nedopadlo dobre, a vždy nás to nejako dobehne. Čím pozdejšie budeme nejaké dôležité opravy v našom živote odkladať na neskorší termín, tým horšie pre nás, pretože môže nás to celkom isto mylne uspokojiť, že predsa sa nič nedeje, keď nič zlé nevidíme navonok. Raz to prestane fungovať práve vtedy, keď to budeme najviac potrebovať. Vidíme, ako aj na takomto nepatrnom príklade si môžeme celkom jednoducho ozrejmiť pôsobenie viery v našom živote a jej celkový význam pre našu spoločnosť. Na záver článku ešte dve krátke rečnícke otázky. Kedy ju budeme konečne brať vážne? Azda vtedy, keď budeme riešiť nepríjemnosti?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár