Nedá mi v krátkosti sa ešte vyjadriť takmer okamžite k môjmu predchádzajúcemu blogu.

Musíme si uvedomiť jednu vec. Pokiaľ sa nám darí, pokiaľ všetko ide ako po masle, ako sa hovorí, nemáme nejaké evidentné starosti, ale zas kto ich nemá... taký hádam neexistuje, tak proste ten sa mylne domnieva, že toto všetko sú proste výmysly. 

Uvediem úplne banálny príklad zo života. Pamätám sa ako pred časom, bolo to dávnejšie, kedy bola svetová kríza na vrcholovej úrovni, a bolo to proste na európe a slovensku nevynímajúc vidieť, viedol som rozhovor s jedným človekom, ktorý sa vyjadril, že kríza v podstate neexistuje.

Možno by sme ho považovali za nenormálneho, pretože ak sa mám v krátkosti vyjadriť ku tomuto pálčivému spoločenskému a ekonomickému problému, ktorého dopad bol priam hrôzostrašný a katastrofálny, tak je to veľmi zavrhnutia hodná myšlienka, ktorá proste nekorešpondovala absolútne s momentálnou situáciou, ktorá proste v spoločnosti panovala a podobne. 

Presne toto sa deje v duchovnom živote. Ľudia proste slepo prídu do kostola, majú tú svoju tradičnú vieru a podobne, ale nezamýšľajú sa nad dopadom viery na svoj život, a aký to má význam. Kedy vlastne ja tú vieru potrebujem? Je vôbec na niečo potrebná? Takéto otázky si môže klásť jedine taký človek, ktorý síce v tom lepšom príklade možno hľadá Boha, ale je mu to úplne jedno. Je mu vlastne veľmi ľahostajné, o čom ten duchovný svet vlastne je, o čom je v podstate celé kresťanstvo, a čo je jeho prvotným poslaním.

Čím je to. Vidíme proste, že všetko sa dá vyjadriť duchovne, hoc niekto si môže pomyslieť, že náboženstvo patrí len za múry kostolov, ale sami vidíme, že viera je veľmi potrebná pre život človeka. Neveriaci človek prakticky neexistuje! Ako sa toto konkrétne prejaví, čo som práve napísal?

Keby to tak nebolo, bolo by mnohonásobne viac psychológov, psychiatrov a podobne, ktorí veľmi pomáhajú ľuďom. Veľmi pomáhajú ľuďom, ale uvedomme, si, že oni robia paralelnú službu, aká sa robí v kresťanstve, lebo to nemá nejaký významný spirituálny rozmer.

Prejaví sa to tak, že taký človek azda veľmi ťažko postrehne nejaké hrozby, ktoré reálne môžu nastať, pretože má zastretý zrak, a neverí v to, čo nevidí. Tu som si uvedomil, aký je plytký ateizmus, ale v prvom rade aký je nebezpečný! Prejavuje sa to samozrejme tak, že keď niekomu dôjdu argumenty, tak dotyčný proste nevie ako žiť. Nemá nejaké konkrétne vízie, nevidí význam napríklad nejakého zotrvania v nejakej spoločnosti, alebo práci, a podobne. Pretože tá neviera ma proste priamo nabáda žiť v strachu, čo bude zajtra. Samozrejme, kto ho nemá.... taký možno človek neexistuje.

Skrátka a dobre, ak sa mám k tomu vyjadriť, takým ľuďom možno je dobre len vtedy, keď sa darí, ale keď sa nedarí, nevieme si to vysvetliť. Čím to je. Kto je moja opora, ak pri sebe nemám nikoho. Komu v podstate môžem ešte veriť, ak pri mne neostal po nejakej situácii, udalosti už naozaj nikto. 

Podobne sú na tom ľudia, ktorí napríklad nás nemajú v láske, a príčina toho stavu, znovu uvediem napríklad na pracovisku, možno v škole, a neviem kde, a podobne, že proste my môžeme vlastniť niektoré dobré vlastnosti, vieme odpustiť, vieme prví vyjsť v ústrety k nejakému nastolenému problému, ktorý proste treba bezodkladne riešiť, vieme možno prví niekoho niečim ponúknuť, alebo pomôcť, a to bez vyzvania, proste sám od seba a automaticky a podobne.

Môže nastať dvojitá situácia. Buď sa náš protivník vplyvom nášho konania, správania, isto ovplyvneného dobrom, láskou, a podobne, teda buď sa nejako obráti, napraví sa včas, čo ale žiaľ, nemusí byť celkom pravdepodobné, ale na druhej strane môžeme aj naďalej ostať akýmisi optimistami, potom napríklad to, že jednoducho uvedomí si svoju chybu a ak vníma čosi viac, než len svoje centrálne egoistické myslenie, uvedomí si proste, že niečo za tým proste musí byť vyššie, alebo si to proste nechce pripustiť, pretože opačná situácia, než som práve vymenoval by viedla v podstate k jeho definitívnej kapitulácii, a to predsa z jeho strany nemôže také hrozné poníženie zažiť. Ako je to potom?

Opäť na tejto situácii, ktorú som teda opísal v odstavci vyššie môžeme byť teda viac menej jasnými svedkami, ako dobro a zlo medzi sebou bojuje. Ako diabol veľmi bojuje doslova s Ježišom o našu spásu, a mnohí, a to sa týka aj kresťanov, sú úplne voči tomu proste ľahostajní.

Na záver by som chcel ešte napísať niekoľko myšlienok. A mnohí tomu neveria, nechcú tomu veriť. A toto je proste chyba. Toto je to nezdravé staranie sa samých o seba a nesledovať spoločný cieľ. Ak to mám napríklad prirovnať v školstve, aký by to bol učiteľ, ktorý by sa uspokojil s tým, že v triede pri počte 20 študentov, ho jeden celkom dobre porozumie, bude ho chápať, bude robiť to, čo učiteľ vyžaduje podľa učebných osnov a ostatní ho budú ignorovať, budú sa mu vysmievať, a takto proste stráca svoju prirodzenú autoritu. 

Je to správne? Bude spokojný takýto učiteľ? Asi len ťažko. Môžeme si položiť na záver ešte jednu otázku. Sme spokojní, že možno denne ako tak, vedome prehliadame problémy tohoto života a nechceme sa mu postaviť čelom a riešiť to? Ja sa za to budem snažiť modliť a konať tak,aby som aspoň niečím malým prispel k zlepšeniu






 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár