Stav slobody, alebo nejakej tej absolútnej nezávislosti je tak široký a komplexný stav, ktorý sa nedá celkom jasne zasefinovať. Dovolím si tvrdiť, že sloboda ako taká, pod vplyvom filozofických skrípt v podstate neexistuje, a to na základe toho, že sloboda je nezávislosť na determinácii. To je proste všetko to, čo nás ovplyvňuje, či už priamo alebo nepriamo, v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle. Ide proste o to, že dočasná nerozhodnosť sa môže celkom jasne prejaviť práve v týchto spomenutých atribútoch, ktoré sme si možno donedávna ani nikdy neuvedomovali, ale sú to podstatné prvky, ktoré nás tu vo svete formujú a menia, bez nášho vlastného výrazného pričinenia.
Je veľká otázka, čo je vlastne sloboda. Nakoľk podliehame určitým fyzickým a psychickým zmenám, je ťažko nazvať niečo slobodou. Určite, vo filozofii, ako som to teda v horných odstavcoch vyriekol, je to dosť ťažké určiť. jednoznačne mi ale vychádza to, že slobodu, v jej pravda absolútnom zmysle, teda v jej podstate človek nikdy nezažíva, a nikdy ju nezažije. Je to možno aj preto, pretože ako som to neraz spomenul, slobodu ako takú sme stratili vplyvom prvého hriechu v dôsledku ktorého prišla na svet smrť, ktorú fascinuje mnoho ľudí, ktorí sa snažia zaoberať plnšími znakmi duchovného života. Nejedná sa tu len o nejaké početné a rozsiahle autentické výpovede a podobne. To teraz nemám na mysli.
V živote máme pravda okamihy, teda nestále sú v nás prítomné, kedy proste každý jedeň deň sa musíme nad voľačím zamyslieť, ale prevovšetkým preto, lebo sa musíme rozhodnúť. Či tam zohráva nejaká tá časová tieseň, je otázka, ale skôr či neskôr to rozhodnutie budeme musieť uskutočniť.
Ak sa aj mám v niečom rozhodnúť, a môže to byť celkom príjemné, naozaj to vychádza z nejakého predtým nerovnovážneho stavu, ktorý to proste zapríčnil, a navyše, sme proste v časovej tiesni urýchlene sa rozhodnúť? Mnohí práveže pod vplyvom tej časovej tiesni robíme veľké rozhodnutia, ktoré môžu byť dobré, alebo zlé. Niekedy naozaj aj tá časová nevýhoda, tieseň, môže byť tým rozhodujúcim faktorom, ktorý akiste zmení možno náš život, a my, postupom času budeme svedkami toho, že bolo dobré, že prišiel proste takýto stav do nášho života, pretože by sme bez neho nespravili nič inšie, ak zotrvávali neustále na jednom a tom istom bode a nikam sa nepohli.
Je to naozaj sloboda? Sú predsa okolnosti, do ktorých z nejakých príčin proste sme nútení, a my sami to jednoducho nechceme, ale po nejakom čase si to všetko proste dávame dokopy a rozmýšľame, že sa vlastne stalo veľmi dobre. Pretože toto všetko môžeme celkom iste vnímať akýsi dobrý impulz, ktorý nás posunul vpred bez akokeby nášho bližšieho pričinenia. Poznáme celkom iste ten pojem dobrovoľne nasilu. Tu sa jedná aj o výzvy.
Na druhej strane toto všetko ale v nás môže vyvolať akýsi zmätok, zmysel ktorého sa budem snažiť vysvetliť v nasledujúcom odstavci. Na jednej strane máme ľudí, ktorí chcú byť akýmkoľvek spôsobom, ale najmä za každú cenu slobodní, nezávislí, a nechcú sa nikomu podriadiť. Na druhej strane tu máme oddané osobnosti, áno, dobre som to nazval osobnosti, ktoré proste radi prekračujú ten svoj tieň, a zvyknú sa celkom úspešne podriaďovať, napríklad v pracovnej sfére. Je to možno aj vplyvom toho, že sami sú nerozhodní, nevedia o niečom dostatočne efektívne sa rozhodnúť, a preto majú radi, keď niekto o nich sám rozhodne, a takto sa to teda deje v rozhodovacom procese bez ich vlastného pričinenia, ale na druhej strane oni sami to tak chceli a považujú to za správne, čo môže ale na druhej strane celkom isto vyvolať v radoch ľudí, ktorí túto právomoc majú pevne v rukách pocit, že ich môžu ovládať, a úspešne ich kontrolovať na tej doslova najvyššej úrovni, že celkom isto sa budú ideovo s nimi stotožňovať, a možno stratia postupom času vlastný názor.
Na záver ešte by som k týmto myšlienkam čosi pridal. Kto neustále nevie sa rozhodnúť, nemôže preto slobodne prijímať nejaké výzvy, ak naozaj ako také prichádzajú. Je to proste nemožné. Iní to dokážu možno aj vystihnúť, a preto často sa stanú objektom požiadaviek od druhých na plnenie príkazov, ktoré ale celkom ľahko by to mohli zvádnuť aj bez nich. Avšak ak človek vystihne, že ten druhý sa vie celkom jednoducho prispôsobiť bez nejakých väčších problémov, máme tu potom problém, že môžu byť takéto osoby využívané a čosi, čo sa môže javiť ako pohodlnosť tých, ktorí im v práci čosi rozkazujú, a nechcú to vykonať skôr by som povedal v vlastnej pohodlnosti ako z pozície akéhosi nadriadeného a podobne.
Toto je proste problém ten nerozhodnosti. Máme tu mnohé situácie, ako to, že niekto proste sa chce zabávať, niekto chce športovať, niekto chce pracovať, možno študovať, proste rozvíjať sa komplexne a dbať na správnu akokeby, nazval by som to duchovnú životosprávu seba samého, ale mu to proste nie je umožnené, pretože mu to čosi v rozvoji bráni, kôli čomu naozaj to nemôže uskutočniť. Je teda rozdiel, keď niekto niečo chce, a nemôže, a niekto môže, ale sa mu nechce, je to dosť veľký paradox, ktorý vidíme všade okolo nás.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár