Mnoho vecí, do ktorých sa pustíme totižto, sú celkom nie premyslené, a práve to spôsobuje mnohým z nás ťažkosti. Či už je to napríklad nezvládnutá vysoká škola, medziiným, nie som ani ja výnimkou, a celkom si to pripúšťam, a niektorí si proste uvedomujú, že na niečo nemajú. Táto skúsenosť, alebo teda skôr skutočnosť, sa prejaví postupom času naozaj, a prejaví sa to tak, že človek proste začína byť mierne vyvedený z miery, prestane si dôverovať, prestane si veriť, má napríklad neopodstatené obavy z vykonanej práce, ktorú možno ešte raz kontroluje, pričom za normálnych okolností by sa k vykonanej práci už nevracal, pretože to nemá význam napríklad tri krát čosi za sebou kontrolovať.
Za toto všetko môže strach. Je paradox, že strach ako taký nedokážeme dokázať. Je neviditeľný, je nehmotný, nedá sa nijako empiricky dokázať, je nehmatateľný, ale predsa každý z nás vie, čo to je.
Strach zväzuje nám ruky pustiť sa do nejakého nápadu, ktorý sa mimochodom celkom ľahko a jasne dá vykonať, a možno aj s prispením nejakej pomoci od našich známych. Azda z obavy, že možno naše plány ostanú celkom isto akosi nenaplnené, možno prázdne, nevypočuté, postupne priamoúmerne akokeby klesá náš záujem o vykonanie čosi vznešenejšieho, kde treba povzniesť samotného ducha nad našimi materialistickými pohnútkami, ktoré chtiac nechtiac nám nedovolia rozvinúť sa naplno v tej oblasti, v ktorej by sme chceli. Ako to myslím. Mylne veru si myslíme, že napríklad keď dnes nemáme na niečo náladu, zajtra na to budeme mať. To sa síce môže stať, avšak postup našej práce ostane ten istý a nezmenený.
Áno, mnoho z nás sa napríklad po predchádzajúcej neúspešnej akcii, ak to mám trošku na odľahčenie nazvať, sa bojíme do dačoho nového pustiť, ale to všetko chce len čas. Napríklad človek v kolektíve sa hanbí priam znovu do čohosi pustiť, keď jednoducho akokeby cíti na sebe pohľady, ktorých sa nevie zbaviť, ale on to proste nemyslel takto zle, len jednoducho necíti podporu, ktorá je potrebná, a ktorá sa neskôr celkom isto ukazuje ako pozitívum v plnení si svojich povinností, ktoré má. Preto napríklad aj v Písme svätom sa opisuje, že príkazý Pánove sú sladšie ako med. Nikto nechce nikoho nasilu do niečoho nútiť, alebo napríklad nedajbože zotročovať, ale pokiaľ človek nepríde sám k tomu záveru, že je to pre jeho dobro, aby sa proste správne namotivoval, aby sa jednoducho posunul vpred, nikdy naozaj nebude šťastný. Len človek, ktorý neustále skúša, a napokon dosiahne to, čo chcel, je to dobré užitočné a prospešné pre neho samotného, má to celkovo aj prínos možno pre užšiu alebo širšiu spoločnosť, časom zistí, na čo všetko to bolo dobré, čo sa stalo vtedy s tým nevyužítým časom, a aký význam malo nejaké prázdno v jeho živote, keď si jednoducho nevedel rady, a nemal pomoc pri sebe.
Človek postupne zabudne na ten strs, ktorý ho nepríjemne proste skľučoval, a v nádeji sa pustí do druhej šance. Často človek ľutuje predchádzajúcu nepríjemnú skúsenosť, a chce to čím skôr napraviť, a práve ten druhý spôsob je predsa len o niečo lepší a možno aj originálnejší, a jemu to dôjde možno až neskôr, že toto všetko proste raz takto malo byť, a nie tak, ako si to on prial na samom začiatku, kedy proste tie jeho plány neboli ešte celkom dostatočne zrelé a podobne.
Záverom tohoto piatkového článku ešte predsa len napíšem teda niekoľko mojich myšlienok. Často je to možno, nazvem to, naša osobná hanba z toho spomínaného neúspechu, pretože druhý raz keď sa niečo nevydarí, prvý raz možno ešte to nie je celkom také citeľné, ako po druhý raz, ale celkom isto môže to mať naozaj veľmi frustrujúci priebeh, častokrát plný beznádeje a skľučujúcich pocitov. Veret mi, nie je to len tak. Jednoduchá odpoveď prečo.
Pretože toto presne dokáže človeka možno tak nalomiť, že ho to jednoducho zlomí, a on rezignuje na to konanie, ktoré chcel. hoci to bolo veľmi dobré, avšak to nevyšlo, a nie všetko človek dokáže vnútorne spracovať a akceptovať, a mne sa to totižto tiež stalo. Toto presne chce od nás chcel, aby sme jednoducho rezignovali na naše postoje a slepo prijímali to, čo je možno šablónovito zaužívané a podobne, neuvedomujúc si celkom iste nepriaznivý dosah na náš ďalší osobnostný rast a vývoj. Možno to nemyslel vôbec zle, ale následná absencia podpory zo strany možno svojich najbližších, alebo okolia, ho donútila proste rezignovať a nepustiť sa viac do ničoho, v čom by mohol v budúcnosti opäť pohorieť a neuspieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár