Dôležitá minulosť alebo prítomnosť II

Nejako dva mesiace dozadu som pridal blog, ktorý pojednával o tom, či v nejakom našom bádaní, komparatívnom spôsobe sledu mnohých okolností, ich analyzovanie, posudzovanie, myslenie na niečo dobré, na niečo pozitívne, alebo naopak zlé, horšie, negatívne, je dôležitá minulosť, alebo prítomnosť. Ako to asi myslím, by som napísal v druhom mojom tematickom článku.

Mnoho ľudí sa zháči, kedy sa niečo nepodarí, a tak veľmi by chceli tú situáciu napríklad vrátiť späť. Či už to je spoza školských lavíc situácia, kedy sa naučil síce okruh tém na nejakú dôležitú písomku, ale vynechal niektoré otázky, o ktorých bol presvedčený, že snáď taká náhoda ani nemôže predsa existovať, že to tam bude pre neho, a teda kedy naostro pri akomsi skúšaní, ústnom, alebo písomnom, naozaj si danú otázku, alebo okruh nejakej témy, ktorú si proste neželal, naozaj to tam chtiac nechtiac trafil.

A potom si predstavoval scénu. Keby som si vybral o číslo vľavo, alebo vpravo, prečo som si len toto vybral. Pravepodobnosť je vždy jedna ku počtu možnostiam, a teda tá možnosť v tom negatívnom slove zmysla, v čím väčšom eomočnom rozpoložení sa nachádzame, tým väčšia pravdepodobnosť bude, že si zvolíme možnosť, nejakú oblasť, v ktorej si najmenej veríme, v ktorej máme možno najmenej vedomostí a podobne.

Človek v akomsi strese si pravdepodobne vždy vyberie tú zlú možnosť, ale dovoľte mi predniesť krátku filozofickú myšlienku, moje zamyslenie. Ak som sa rozhodoval v akomsi stresovom vypätí, v nejakej citovej, emocionálnej tiesni, kde som azda na všetko bol sám, a nemal som sa o koho oprieť, hocikto sa v tomto môže stotožniť, vybral som si aj tak pravdepodobne tú najlepšiu možnosť, pretože v tom čase som to tak vnímal, a jednoducho som nemal paradoxne na výber, aj keď ten výber tam reálne bol. Je to síce na zamyslenie, ale je to azda takto, ako to opisujem.

A potom človek analyzuje. Tvorí si akési hypotézy, že čoby bolo, keby bolo, ako to hovorí príslovie. Niekedy to ide ťažšie, niekedy ľahšie, niekedy človek proste vie hneď, kedy a kde spravil tú chybu, niekedy to človeku akokeby jednoducho nedošlo, vyčíta si kadečo, čo možno aj nemusí byť celkom pravda, dáva si za vinu to, kde on neschybil, a paradox všetkého, čo napríklad ja vnímam je to, že človek si dáva za vinu veci, ako spomínam, kde on neschybil, kde spravil možno maximum, kde použil všetku svoju silu, schopnosť, svoj rozum, svoje nadanie, aby niečo, čo bolo pokazené, pretvoril opätovne do pôvodného stavu, v akom to fungovalo do onoho času.

Čo by bolo keby bolo. Ľahko je povedať, že poučím sa z niečoho, čo sa mi stalo v súčasnosti, aby v budúcnosti možno som to nezopakoval a podobne, ale kto mi zaručí, čo sa vlastne stane v tej budúcnosti, a vlastne čo je objektívne tá budúcnosť? Je to nejaká mylná, alebo imaginárna predstava o čomsi, čo teda ešte nejestuje, nejestvovalo nikdy, o ktorej sú len domnienky a dohady a podobne? 

Aký je teda recept povedať takému človeku, ktorý za niečo cíti zodpovednosť, ale situácia sa vyvinula tak, že sa mu to proste vymklo spod kontroly, spod rúk, čo vtedy je lepšie? Myslieť na minulosť, alebo sústrediť sa na budúcnosť.

Záverom spomeniem jedno. Môj recept na tieto skutočnosti, ktoré teraz opisujem, je pomerne jednoduchý, lebo týmto som si už prešiel, a nebolo to jednoduché. Intenzívne myslieť na to zlé, čo bolo, kde som si nevedel pomôcť, kde som možno aj zlyhal, aby nie že sa takto sám sebe ospravedlním, ale aby som prijal tú skutočnosť, ktorá sa naozaj stala, a aby sa človek s ňou viacmenej v krátkom časovom okamihu proste dokázal vyrovnať, prijať ju takú aká je, 

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku