Azda len niečo predsa by som v tento sobotný neskorší podvečer napísal, hoci som toho mal dosť veľa tento týždeň, a ešte od zajtra hlavne ma to čaká, ale zas, ja som v podstate rád, som rád, keď sa stále okolo mňa niečo deje, totiž nemám rád nečinnosť. Úvodom tohoto článku by som rád spomenul situáciu, kedy som jednoducho v minulosti mal veľmi veľa času. Veľa času, ktorý som vôbec nevedel dostatočne dobre využiť, a necítil som sa šťastný, nebol som naplnený, cítil som sa akokeby nevyužitý.

Nevyužitý teda v tom hľadisku, že teda nevedel som vyťažiť všetok svoj potenciál, ktorý paradoxne len v uplynulom čase, necelé dva roky dávam maximum najavo, proste s veľkým nasadením sa snažím pracovať, aby naozaj, to, čo robím, som robil kvalitne precízne, aby som jednoducho svojou prácou proste docielil niečo do víťazného konca. Nemám rád, kedy niečo sa proste rozoberie, čo sa nedokončí. Ja mám rád detaily, samozrejme v primeranom množstve, nehovorím teraz, že v každej oblasti života sa musíme zaoberať akýmisi detailami, ktoré v konečnom dôsledku sa javia ako celkom isto nepodstatné v našom živote. Takto človeku len zbytočne uniká čas, a nevenuje pozornosť predsa na podstatnejšie veci, než by mal, a predsa takto plytvať časom nie je celkom prípustné. V človeku to predsa nerobí dobre, necíti sa šťastný, a aj keď možno akýmsi okamžikom cíti akési naplnenie, problém nastane, kedy jednoducho príde v tom živote vyprázdnenie, ktoré trvá, ten pocit prázdnoty oveľa dlhšie, ako pocit naplnenosti.

Ako to myslím? Že človek proste prežíva určité okamihy, v ktorom sa strieda pocit šťastia, pocit smútku, pocit akýchsi vnútorných zodpovedaných, alebo nezodpovedaných otázok, ktoré je potrebné azda časom dobre vyzrieť, kedy trvá dlhšie, kedy nám to hlavou to všetko prejde, kde to nie je také jednoduché, na spracovanie, na celkovo uvedomenie, čo sa stalo, čo sa mohlo stať, a čo sa nestalo, čo sa stalo a nemuselo vôbec stať. Či to berieme z pozitívneho, alebo negatívneho hľadiska, častokrát v tomto sme azda v pozíci štatistu.

Čo je teda dôležité? Minulosť alebo prítomnosť. Niekto tvrdí, že treba nechať odísť minulosť, nevracať sa stále do nej, ale hľadieť do budúcnosti tak, aby sme vnímali dostatočne prítomnosť. Mám pocit, ale to zachádzam do ďalekého filozofického myslenia, že budúcnosť v podstate neexistuje, je to moja hypotéza, a poviem približne aj prečo si to myslím.

Ako ubieha čas, ako základná fyzikálna veličina, on ubieha stále. Čas sa zastaviť nedá. Nie je to možné. Ako som kedysi písal, poučka z fyziky mi jasne hovorí, že neoddeliteľnou zložkou hmoty ,je jej pohyb v priestora a v čase, a teda, stále žijeme akokeby prítomnosť. Dokonca minulosť je všetko to, čo sme spravili vyslovene pred sekundou, podobne je to aj s písanými článkami, ak mám byť celkom konkrétny a vecný, aj teraz, keď proste pridávame články, v tom pravom hornom rohu sa vyobrazuje čas. Ale od toho času už predsa uplynuli nejaké tie minúty, pretože, samozrejme fyzicky nie je možné.

Záverom poviem toľko. Zameriame sa radšej na prítomnosť, pretože minulosť nám môže spôsobovať bolesť. Buď za niečím, čo bolo nepríjemné, a si to sprítomňujeme, alebo príjemné, čo si jasne uvedomujeme, že to je azda akosi nenávratne preč. Zamyslite sa nad tým.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár