Duchovná identita

Prečítal som si jeden celkom krátky článok, a chcel by som na neho napísať v krátkosti akúsi recenziu. Dneska som bol, teda pred malou chvíľou, to som nespomenul v predchádzajúcom článku, bol som na turistike v prírode, a bolo veľmi dobre. Stretol som sa aj so známym, a z toho krátkeho stretnutia a rozhovoru čo mi veľa dalo, som sa uistil, že svet sa netočí len okolo nejakých negatívnych skúseností, ale že treba sa na veci pozrieť aj z druhej stránky.

Dosť mi to pomohlo, keď som ďalej premýšľal, a premýšľam aj teraz nad rozhovorom celkom krátkym, ktorý som viedol dnes popoludní, ako ma to veľmi povzbudilo, a že aký som celkovo vďačný.

Mnoho ľudí nemá žiadne záujmy a dá sa povedať má nulovú motiváciu, čo vnímam ako veľký spoločenský problém. Vnímam to z jednej strany preto, lebo tu čítam teda mnohé vyjadrenia omnoho mladších blogerov, ako som ja, ktorí údajne, to používam naozaj dosť v patetickom zmysle, nemajú, alebo skôr majú veľmi malé vízie a ambície do budúcnosti, nič ich nebaví, máločo ich napĺňa, strácajú teda akýsi smer, nasmerovanie do života, nehovoriac o tom, že niektoré duchovné problémy, možno aj nejaké všeobecne spoločenské témy sú im teda úplne ukradnuté, aby mohli sa nad niečím zamyslieť.

Kde je teda problém. ako som to teda naznačil už viackrát, niektorí z nás sú jednoducho dosť vyčerpaný, a teda pocítili na sebe akýsi syndróm vyhorenia, ktorý sa prejavuje v omnoho väčšej miere, než sme predtým to mali skúsenosť v minulosti. Vnímam to ako nešťastný krok, pretože pre mnohých je teda len akýmsi synonymom pre motiváciu akýsi krajší vyšší plat, teda niečo, nejaká práca, čo je teda patrične platovo ohodnotená. 

Nechcem tu teda teraz písať niektoré klasické vety, že peniažky nie sú všetko, keď dobre vieme, že naozaj je síce tomu tak, ale nezaobídeme sa bez nich. Poznám veľmi dobre pocit, keď som nezarábal, a nešlo mi napríklad o nejaké peniaze, ale išlo mi skôr o to, že cítil som akýsi duchovný, spoločenský deficit. 

Azda to poznáte mnohí, že proste v živote nastane taká fáza, kedy sa mi nedarí, nemá prácu človek, preruší kontakty s okolitým prostredím, s ktorým ho čosi spájalo, a v myšlienkach sa azda nostalgicky vracia do obdobia, kedy to bolo iné, kedy to bolo lepšie, kedy sa mu darilo, a pokračuje v myšlienkach, aké by to bolo teda napríklad v súčasnosti, keď teda nemá teraz príliš veľa povinností, keď teda nemá presne tú spoločnosť, s ktorou kedysi čosi zdieľal niečo z pracovného hľadiska, a možno aj osobného, a zrazu to všetko je proste preč.

Nie je to príjemný pocit, a chcel by som napísať povzbudenie pre vás všetkých, ktorí toto prežívate, alebo ste prežívali, že nie ste sami, a dobre, veľmi dobre viem, čo je to byť úplne na dne. Nejedná sa ani o to, či človek má nejaký stabilný príjem, pretože peniažky boli aj budú, ale jedná sa o to, že či o človeka ktosi ešte stojí, či mu naozaj zazvoní len tak ten mobilný telefón, či ťa niekto možno spontánne pozve kdesi, čo i len na nejakú kofolu, alebo zmrzlinu, alebo sa možno len tak prejsť. Pre tých, pre koho je toto možno úplne automatické, a samozrejmé, a nevie si azda predstaviť svoj život, svoje voľne strávené chvíle presne tak, ako som to teda v skratke a hrubých rysoch opisoval v ostatných riadkoch vyššie v tomto článku, je to teda nepredstaviteľné, a práve ak náhodou nastane takáto situácia, je veľmi dôležité, ako človek obstojí aj v tých chvíľach, kedy jednoducho nevie kam sa má podieť.

Na záver tohoto článku chcem ešte v krátkosi zakončiť moje myšlienky niektorými krátkymi vetami. A práve preto chápem plne, kto má nejaké pochmúrne myšlienky, že ho to nebaví, že vidí svet len jedine v čiernej farbe. Plne to chápem, pretože tým všetkým som si istého času prešiel, a povzbudzujem všetkých, aby sa jednoducho nebáli, a aby plne verili a dôverovali v dobro, ktoré iste existuje. Nech sa vám všetkým darí.

Zdieľaj článok na facebooku
58 odoberateľov

Komenty k článku