V dnešnom ďalšom článku na pokračovanie, by som chcel rozobrať jeden zaujímavý citát, ktorý taktiež pred rokmi som dakde zazrel, a z ktorého sa snažím čerpať. v jednej krestanskej anekdote som totižto čítal, že keď Boh mlčí vprostred tvojich prosieb, máš mať na pamaäti, že učiteľ počas testu je vždy ticho. Možno ste o tomto citáte počuli, možno to čítate prvý raz.

ďalej som sa zapojil, kde som napísal. Uvedom si ale jednu vec. Nemôžeme zo seba robiť akychsi duchovnych schizofrenikov. My nevieme presne čo znamenaju Kristove slova... O čokolvek budete prosit moj otec vam to da.... A predsa mnohi prosia a medostanu, mnohi zomru mladi, a tolko mohli spravit pre nebeske kralovstvo. Vystanovi tu jedma myslienka. Bud je to jeho vola ako sa modlime v otcenasi, alebo kdesi robime systematicku chybu. A ďalej, naozaj keď budeme prosiť, naozaj to aj dostaneme.

Ďalšia vec je tá, že aj mnoho kresťanov chce vlastniť akýsi patent na pravdu. Práve toto mimochodom môže človeka odrádzať naozaj od pravej viery, a človek jednak môže stratiť akúsi duchovnú identitu, ktorá je potrebná. Ako názorný príklad by som dal skutočnosť, a podopriem to vlastným príkladom. Rád a pravidelne sa zúčastňujem bohuslužieb, svätých omší v kostole, samozrejme kedy mi to časovo vydá, pretože som pracovne veľmi vyťažený, a nie vždy cez týždeň sa mi do kostola podarí prísť. 

Lenže sú typy ľudí, ktorí si povedia, že dnes sa nedá ísť nikde, a nikde nepôjdem, a typ človeka, ktorého jednoducho, tak to nazvem trápi, kedy chce ísť kdesi, ale naozaj nemôže. Nevládze možno chodiť, vonku náhle začalo pršať, necíti sa dobre. Aj tu sa potvrdzujú biblické slová citujem, že duch je síce ochotný, ale telo slabé. A na tomto príklade môžeme vidieť, že naozaj, my niečo chceme, ale vieme, že proste máme akési fyzické obmedzenia, koli ktorým sa náš plán nie vždy dá zrealizovať tak, ako by sme si to my želali, a pociťujem to aj v dnešný deň.

Minule som pozeral jednu kresťanskú reláciu, ale musím povedať, že navzdory tomu, že tam vystupoval pravdepodobne vysokoškolský pedagóg, vôbec sa mi nepáčila, z hľadiska akejsi preafektovanosti. Dávam dôraz na zdravý rozum triezvy, a nie na akési dojmy. Boli tak vyprofilované mnohé vyslovene nreálne názorné ukážky, kde podľa toho to vôbec sa nedá klasifikovať. Síce niečo môžeme samozrejme ako tak odľahčiť, avšak buď sa niečím vážnym zaoberám, a pripúšťam ľudskú slabosť, a to, že nie všetko viem vysvetliť, alebo sa tým nebudem trebárs vôbec zaoberať, a nechám to tak. Proste niektoré veci sa naozaj vyriešia časom samo. Aj mne sa stalo, že niečo som považoval že neuskutočniteľné, a na druhej strane, po pár dńoch som len neveriacky krútil hlavou, že čosi takéto som nevedel v danom momente vyriešiť, a ako je to vlastne možné, a prečo som to nedokázal v tom čase.

Čo by som ešte akosi opomenul záverom? To je problém toho, že človek nad niečím stále len uvažuje v akejsi teoretickej rovine, ale častokrát to nie je schopný a ochotný možno aj poňať do praxe. Na jednj strane človek hľadá možno aj zámienku, kedy sa niečo dá urobiť, a urobí to, alebo to možno aj nevykoná, a potom má výhovorku, ktorá ale neplatí. Na druhej strane objektívne sa niečo naozaj nedá možno spraviť, to pripúšťam, avšak potom nad tým začne akosi samostatne uvažovať, že či naozaj ten môj problém vytvoril tak nezdolateľnú prekážku, že som niečo nedokázal naozaj čosi zrealizovať, a možno by to azda aj šlo, len sa mi možno nechcelo. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár