Na jednej strane, ak by som to chcel kontinuálne prepojiť s komentárom v jednej ankete, pravda je taká, že každá činnosť, ktorú konáme, má dve stránky, tú príjemnú, a tú menej príjemnú. Napríklad aj v škole, pokiaľ sú azda akési nepovinné predmety, ako nejaké záujmové krúžky a podobne, obyčajne človek sa na ne naozaj teší, a v mojom školskom období naozaj musím zodpovedne povedať, že práve tie nepovinné krúžky mali akúsi inú príchuť. Tešil som sa na ne, ani neviem prečo. Či pre nejaký pocit, že nie som z toho známkovaný, alebo že niečo môžem sa naozaj nevedomky akosi slobodne, alebo oveľa slobodnejšie realizovať, než to bolo doposiaľ pri povinných predmetoch, kde človek naozaj musí podať nejaký výkon, a musí byť na niečo jednak intelektuálne vybavený, a musí teda vedieť, čo ide robiť, čím sa ide zapodievať.
A práve niekedy rozmýšľame veľmi múdro, veľmi vyspelo, kedy sa riadime jednak citmi, jednak rozumom, a najlepšie je, keď všetko naraz akosi sa snažíme zosúladiť tak, aby sme nič dôležité nevynechali a nezanedbali.
Ak teda pridám môj komentár, vyjadril by som sa k tomu azda toľkoto. Jednu vec sa ťa spýtam. Navzdory tým trom otázkam ktoré si spísal teda koncom tohoto komentára. Prečo máš pocit, že musíš stále niečo niekomu vysvetľovať. druhá otázka. Prečo máš pocit, že sa bude niekto na teba hnevať, a podotázka, hned aj ohovárať, prečo máš ten pocit. Ako presvedčiť?
Jednoducho napíš si doma na A4 na kompe výpoveď to hádam zvládneš, a ideš. do toho nie je nikoho nič prečo odchádzaš. Ak neľutuješ istú prácu, ktorej sa vzdávaš, alebo ideš kdesi, kde bude lepšie. vieš. človek nevie čo bude zajtra. nič nie je isté. a ak sú isté elementy, ktoré ti bránia v osobnostnom raste, a možno znemožnuju v pracovnej činnosti, aj to je dôvod. ale osobne, ak nikto nikoho nevyhadzuje, ja by som to nerobil.
Spravil som to raz, v podstate som to oľutoval, ak sa mám na to spätne pozrieť, už by som to nikdy nerobil, ale proste v tej práci by som vyslovene žil zo dňa na deň. Má zmysel zdakade odchádzať pokiaľ ťa nik nevyháňa? Áno, mnohí veľmi radi experimentujeme tam, kde by sme paradoxne experimentovať azda nemali, pretože s ohňom sa neradno zahrávať, a toto je jeden príklad.
Zamysli sa nad tým starký. Ja by som tento postup neriešil. Dobre sa poznám a viem, čím som si za tie roky prešiel, kde som raz pracoval, raz nie. Nebolo to príjemné obdobie, a navyše vnímam, že paradoxne, a to by som chcel zdôrazniť, nikdy nemám v ničom istotu, a nikdy som nemal. Tie reči, že človek má istú stabilnú prácu, so stabilným platom, to je nezmysel. V živote sa vždy môže, a pradoxné na tom všetkom je, že sa aj vlastne vyskytne, a dosť neočakávane, a kedy si to človek azda najmenej želá, akási prekážka rôznorodého druhu, kedy človek jednoducho nevládze, a je dosť psychicky vyčerpaný z akéhosi kolobehu špecifických činností a náplne práce, ktorú aktuálne koná, a samozrejme, ktorá ho živí, a potrebuje mierne vypadnúť.
Niekedy naozaj postačí na akúsi zmenu myslenia možno krátka dovolenka, kde človek naozaj zrazu bude mať k danej problematike, ktorá teraz vystanovila, akýsi odrazu iný názor, trochu vypne, a bude sa možno cítiť oveľa vyzretejší, kedy sa na niečo pozrie jednak s odstupom času, jednak samostatne, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku napríklad zo strany okolia.
Alebo akéhosi vnútorného tlaku, nejakých azda prehnaných výčitiek svedomia, kedy človek, použijem pojem z piesne, nevie celkom presne, komu vlastne má urobiť zadosť, teda zadusťučiniť.
Alebo sa dostanem do akejsi fázy, do obdobia, kedy nebudem celkom presne vedieť zadefinovať, čomu vlastne napríklad môžem poďakovať, na čo sa môžem v niečom azda nahnevať,
Nie je to jednoduché, pretože človek takto sa môže celkom reálne akosi donekonečna pýtať, že keď spraví chybu, či sa dá napraviť, či sa dá spraviť akýsi opačný ťah, či sa dá vrátiť nazad, kedy niečo nevyjde, či má zmysel niečo neustále skúšať, alebo ostanem azda na pozícii, ktorá najviac vyhovuje mojim znalostiam, akýmsi preddispozíciám, skúsenostiam, aj mojej ochote, či niečo chcem, alebo nechcem, či má zmysel učiť sa akési nové veci, kedy viem, že moja budúcnosť je azda otázka času na danom mieste konkrétnom, v ktorom sa nateraz nachádzam, a teda aké je vlastne moje smerovanie do budúcna.
Záverom moje posledné myšlienky ešte vyjadrím. Lietal som ja osobne od jednej profesii, do druhej, nie preto, že sa mi tam páči, ale preto, lebo som mal ochotu a záujem pracovať, a takpoviediac, prirodzene nemal som na výber. To si ale na jednej strane málokto dokáže priznať, a aj to je jedna z poľahčujúcich okolností, ak by som sa mal správne vyjadriť.
To že som z jednej dobrovoľne dal výpoveď dodnes považujem za moju vtedajšiu nevyzretosť, slabosť, nestálosť v rozhodovaní, kde som nevidel jednak perspektívy do krátkodobej, alebo dlhodobej budúcnosti, alebo som teda perspektívy nevidel vôbec, nevedel som si predstaviť čosi v budúcnosti, nevedel som si niekedy predstaviť zajtrajšok, nie to ešte s odstupom azda niekoľko mesiacov... snažím sa držať pri zemi, a niekým to viacmenej chýba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár