Azda na úvod by som to komplikovane vyjadril, že zaoberať sa pojmom blízkej budúcnosti je pravdepodobne vzdialené od akejkoľvek reality, pretože za reálne, vecné, konkrétne predsa jasne považujem niečo, čo azda aktuálne prežívam, a nie to, čo ešte nastane. Niečo, čo možno očakávam, azda nemusí nastať vôbec. Napríklad v škole som často myslel na to, staré známe, čo keď ma vyvolá z nejakého predmetu vyučujúci k tabuli, ale potom, čo keď ma nevyvolá?
Mám odvahu sa sám prihlásiť a ísť do jamy levovej, alebo zachovám akýsi rovnovážny stav? S takouto dilemou pravdepodobne zápasí nie jeden študent, a celkovo sa to prejaví v tej rozvahe, odvahe predstúpiť s niečím navonok aj v neskoršom čase, nie na akademickej pôde, ale v realite bežného života, kde to predsa len bude mať o čosi odlišnejšiu príchuť.
Je to dobrá téma, ale pýtam sa, čo si ty predstavuješ pod pojmom blízka budúcnosť. Základne fyzikálne pojmy... hmota priestor, čas, a neoddelitelou formou hmoty je pohyb v priestore a čase. azda prvá poučka z fyziky na strednej (obľúbená hodina) ja to vezmem z iného uhla.
Budúcnosť v podstate neexistuje, lebo je to domnelý stav, že sa udeje niečo, čo predpokladáme, ale nikdy nevieme, či reálne nastane. Zajtrajšok môžeme považovať za blízku budúcnosť určite, pretože je to krátky časový okamih relatívne. Lenže niektorí sa zamýšľajú čo budem robiť v blízkej budúcnosti ,ale neučinia pre to v podstate nič. Vystanoví mi potom akási logická otázka.
Načo im je pojem blízka budúcnosť? Aj tak sa stereotypne budú kdesi unášať v rytme zaužívaného systému, z ktorého nechcú z pohodlnosti vybočiť. Má to teda vôbec akýsi zmysel? Toto je problém pre nás.... nevnímame realitu prítomnosti, ale horlivo vnímame predstavu o budúcnosti, teda o realite sa nedá hovoriť, pretože ona ešte nenastala, ale ešte len nastane, za predpokladu určitých splnených podmienok.
Mám taký pocit, že už veľmi akosi samozrejme berieme, že zajtra ráno sa zobudíme, pôjdeme do práce, a podobne, skúsme si to predstaviť z iného uhla pohľadu, a čo keby sme každé ráno za niečo malé ďakovali.
Nemusíš to nutne brať z kresťanského uhla, že sa ideš modliť, aj keď z takéhoto uhla pohľadu by to bolo azda najideálnejšie, ale to, že si musíme uvedomiť, že my nie sme pánmi nad ničím. Často chceme byť pánmi nad všetkým, napriek tomu, že nám maločo vychádza, a všetko možno každý akokeby neúspech si chceme nanovo čímsi ospravedlniť, určite aj preto, teda nielen preto, aby sme nevyzerali hlúpo pred ostatnými, ale preto, aby sme proste akosi duchovne azda neklesli, aby sme neupadli, aby sme nestratili chuť niečo napraviť do pôvodného stavu, pretože nie je nič horšie, ak odídeme od čohosi, čo možno je potrebné napraviť, čo je možné zlepšiť svkalitniť, a podobne.
Napríklad nad časom, nevieme ho zastaviť, nemáme na to možnosti. A tak by sme veľmi chceli, najmä ak prežívame niečo dobré, čo proste je jedinečné, kedy prežívame akési krásne blažené chvíle, a nevieme, ak sa vrátim do podstaty článku, či niečo také a určitých okolností ešte zažijeme. Nevieme či sa niečo ešte zopakuje alebo to ostane navždy v našich spomienkach.
Záverom spomeniem ešte toľkoto. Nevieme mladnúť, nevieme to ovplyvniť, len starneme, roky nám pribúdajú, a nie ubúdajú. Na jednej strane sa tešíme azda na nejaké okrúhle narodeniny, na magickú pomyslenú 18 tku, potom možno na dvadsiatku azda na tridsiatku, nie som výnimka. A potom čo. Často som myslel na budúcnosť, ako to asi bude vyzerať. Budem lepšie vyzerať než teraz? Budem flexibilnejší, pružnejší v myslení, než som doteraz, alebo čo vlastne sa týmto zmení? Zmení sa povaha? Zmení sa celkový pohľad na niektoré skutočnosti, ktoré neberieme vážne, alebo niečo berieme vážne, a potom to začneme brať na ľahšiu váhu, ako sa to zvykne povedať s odstupom času? ako je to potom? Dá sa vôbec špecifikovať zadelenie času na minulosť, prítomnosť a budúcnosť? Je niekto vôbec, kto o tom rozhoduje? Zamysli sa nad tým (Pojal som to azda z príliš filozofického hľadiska .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár