Prečítal som si jeden celkom zaujímavý článok, a nedá mi opätovne teda napísať naň akúsi recenziu, pričom nadpis bude totožný k prvému blogu. Či chceme, alebo či nechceme, život nám ponúka podobné problémy, a teda aj viacerí z nás riešime jedno a to isté, a takto sa aspoň môžeme celkom jednoducho spájať na diaľku s ľuďmi, s ktorými máme čosi spoločné. Narazil som teraz na jeden blog, a je to nič inšie, ako také, nazval by som to skvelé doplnenie k jednému, ktorý som nedávno pridal.

Viacerí z nás máme určite nejaké osobné záležitosti, ktoré bud držíme dobre v tajnosti, a snažíme sa samostatne na to nájsť recept, alebo sa s tým zdôveríme s najbližším s nádejou, že sa nám nik nevysmeje, poprípade nás čímsi nepríjemným nezrazí na zem, a budeme ešte horšie na tom, ako sme boli predtým. 

Nie je to zlé, ale samozrejme je veľmi podstatný dobrý a predovšetkým teda vhodný výber tých osôb. Ešte by som poradil jednu veľmi dôležitú radu. Veľmi dobre si premyslite, komu čo poviete, aby sa to nakoniec neotočilo proti vám. Veď predsa, nie je nič horšie, ako sa napríklad dozvedieť čosi o nás, čo ani sami o sebe poriadne netušíme takto z druhej ruky a nikomu to dobre nepadne. 

Čím dlhšie si človek myslí, že to všetko zvládne sám, tým neskoršie to všetko dopadne len pre neho, pretože paradoxné je, že častokrát sa stane pravý opak. Viacerí by si priali, aby ten človek, ktorý sa ho možno už dvakrát spýtal, či dačo naozaj nepotrebuje, a on mu dvakrát odpovedal tou istou odpoveďou, že nie, nakoniec si to práve vtedy uvedomil a vtedy mu to došlo, a možno vtedy by tak veľmi potreboval, aby sa tá situácia vrátila ešte raz, pretože vtedy vytušil ten moment, kedy sa to možno v ňom to všetko zlomilo.

Nedá mi samozrejme nespomenúť azda prvý element, kde sa ten dotyčný s týmito udalosťami, celkom podstatnými v živote nachádza, a tou je škola, jej prostredie. Nie každý vyučujúci je naozaj učiteľ, a to by som chcel zdôrazniť. Je to len preto, lebo zámerne sa v pedagogickej praxi čosi sústavne potláča, čosi prirodzené, a nedáva sa na to dôraz. 

Je poľutovania hodné, že napríklad na takú enviromentálnu výchovu, teda výchova ku životnému prostrediu, a jeho ochrane, sa venuje málo času, možno žiadne, ale zato sa dáva obrovský a prehnaný dôraz na akési chemické vzorce, ako všetka česť chémii, na strednej som mal analytickú chémiu, ktorú som zbožňoval a okrem jednotky som inú známku ani nemal, ale nebolo to prakticky k ničomu. v živote proste máme určité prirodzené potreby, a stavy, ako tieto potreby proste naplniť. Budeme potom len ako mysliace stroje, pozrite, ja mám veľmi rád vedu, ale na druhej strane, je potrebné, aby my sme prišli na akýsi manažment týchto predmetov, teda akýsi návod, ako správne a vhodne teda prirodzene aplikovať do praxi tieto poznatky. 

Jedná sa o to, že keď sústavne v sebe budeme čosi potláčať, napríklad sa budeme teda celkom isto hanbiť za niečo, čo potrebujeme napríklad prediskutovať s niekým pre nás veľmi dôležitým, nikdy nebudeme spokojný, a pri nasledujúcej podobnej negatívnej skúsenosti naše podivné stavy sa k nám opätovne vrátia možno s dvakrát väčšou intenzitou, ako sme to precitli v prvom prípade. Nech nie sme odradení možnosťou, že nie každý napríklad nájde celkom iste to správne pochopenie pre naše potreby, ktoré teda akutálne v tomto čase musíme teda prechádzať. Práve tu je ten problém. 

Na záver by som ešte chcel napísať niekoľko mojich myšlienok. Práve niekedy tí najväčší géniovia, ktorí proste svojim bystrým rozumom, svojim citom pre vedu, výskum, citom teda ku tomu intelektuálnemu spôsobu života prehliadli to citové v nich sa ukrývajúce, ktoré rokmi celý čas, neustále túto zložku potláčali. Nemusia to byť osoby, ktoré poznáme napríklad z účebníc, alebo sú hlavnou témou niektorých kníh, publikácii a podobne. To môže byť celkom obyčajný človek, ktorý sa nechce dostať do popredia, ale radšej sa drží takto v úzadí. Nechceli sa tým proste nejako do hĺbky sa zaoberť, ale to je len škoda. A teda vystanoví tu jedna jediná otázka. Čo sa teda vlastne stalo? 

Skončili s depresiami, ďalej, ako som to mal možnosť spoznať na filozofii, boli to osoby, ktorých proste opustili tí najbližší, s kamarátmi prestali udržiavať akési prirodzené väzby, stali sa postupne celkom isto samotári, ale oni si to teda pravdepodobne  nanešťastie neuvedomovali, len postupne času práve možno v tej samote a tichosti prišli na mnohé súvislosti, a stali sa jedinečnými originalitami, presne takými, akými je potrebné sa stať. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár