Dneska je veľmi upršaný deň, teda počasie sa viacmenej nezmenilo, a preto pridávam tretí blog na túto tému.

Viacerí nemajú totižto potrebnú mieru teda tej pravej empatie, a nevedia niektoré veci držať napríklad v tajnosti, čo môže celkom ľahko viesť k veľkému nedorozumeniu medzi nimi. Osoba,ktorá nedokáže čosi držať v tajnosti, nie je dôveryhodná, a väčšinou človek veľmi rýchlo opustí konvverzáciu s takýmto človekom, a je jedno, či mu to e blízky, alebo vzdialený, či je to rodina, kamaráti, to je jedno, prejav nedôvery človeka vždy veľmi mrzí a zabolí, pretože v niektorých veciach, ktoré už teda paradoxne považovať možno za vybavenú vec, opätovne musí riešiť nanovo, a nie je to príjemné. 

Takýto jav, ktorý sa celkom iste vyskytuje, obyčajne nevedie k ničomu dobrému, a dokáže celkom smutne urýchliť proces akéhosi rýchleho rozkladu kamarátstva, proste niečoho, kde tí ľudia mali medzi sebou dôveru. Dobre vieme, že napríklad viacerí ľudia nemajú úmysel pomôcť nikomu, len sa napríklad vedia vyžívať v nepriazni osudu toho druhého.

Nie je to ani ľudské, nie je to ani priateľské, dá sa povedať, že ten druhý človek nepomáha v ničom, len sa priživuje na neúspechu a nejakej depresii a hlbokom smútku daného človeka, ktorého sa ten problém bytostne týka.

Z toho plynie aj akási škodoradosť. Aj to je jedna z emócii, a dobre vieme, že je medzi nami veľmi prítomná. Sú napríklad naši niektorí známi, ktorým proste dôverujeme, vyzradíme im čosi, aby si to nechali naozaj pre seba, a oni ten sľub nedodržia, a často nás držia v šachu.

Banálny prípad by som uviedol v škole, kde napríklad som použil ťahák, a zlomyseľná spolužiačka to povedala na hodine. Ako v podstate nič sa nestalo, potreboval som si čosi naozaj poznačiť, ale celkom dobre som si zapamätal, ako sa ma to veľmi dotklo. Sú tajomstvá, ktoré treba udržať v tajnosti, kde je to potrebné, a sú tajomstvá, ktoré sú zlé a škodlivé.

Škodoradostní ľudia sa budú možno javiť ako tí najlepší, a celkom iste postupom času, ako ich teda budeme spoznávať, budeme si teda aj logicky vykresľovať akúsi mienku o nich, a v našom záujme bude, podrobovať ich akýmsi malým, možno bezvýznamným skúškam, ktoré sú ale užitočne. Totiž je veľmi ľahko obstáť v priazni, ako sa zachovať pravý jednak gentleman, a jednak ako človek s pevnou vôľou a zachovať pravdu a zmysel pre akýsi poriadok v každej situácii. Tu nachádzam problém.

Človek, ktorý dostane našu dôveru, nás najviac zradí. Poznal som určitý okruh ľudí, s ktorými som donedávna zdieľal môj život, a s ktorými som sa naozaj každodenne stretával, ale priznám sa osobne, nikdy mi na nich čosi nesedelo, proste mi nerezali, ale moje podozrenie som si nechal pre seba. 

Vedel som, že skôr či neskôr príde k tomu, že už s nimi sa nebudem nikdy stretávať, a možno dobre pre mňa. A aj sa tak stalo. Človek síce za normálnych okolností nemôže predpovedať, čo sa stane zajtra, o mesiac, ale napríklad z pozorovania druhých ľudí, a potom, ako sa zachovajú v tej finálnej časti môžeme celkom isto po teda zrelom uvážení správne vyhodnotiť situáciu, a dať im akési morálne vysvedčenie. Boli časy, kedy ma to trápilo, momentálne sa k tomu viem vrátiť po istom čase, bez nejakých náznakov emócii, hoci uznávam, že tie stopy ešte predsa len človek v sebe nesie.

Ono je to už relatívne dávno, čo si spomeniem, ak mal človek nejaké resty kdesi na škole, a potom postupom času a vplyvom prostredia sa to akosi prirodzene a harmonicky napravilo. Človek proste tuší, že akýsi konflikt nemá dlhotrvajúci stav, a podľa toho sa samozrejme aj správa. A to všetko len preto, lebo vie, že v čomsi proste má istotu. Rozumní ľudia, ktorí riešia nejaký problém, ale spolu napríklad musia v niečom spolupracovať, napríklad v práci, sa musia vedieť dohodnúť. Avšak tu som vybadal, že nie každý zdieľa akýsi prirodzený rebríček hodnôť, ktorý vyznávam, a dosť ma to právoplatne zabolelo, pretože tam sa čosi nalomí do takého stavu, skade už niet cesty späť.

A možno aj dobre sa stalo! Viacerí z nás, po nejakom nezdare chce ako prvé čo... aby sa všetko napravilo do starých koľají. Len rozumný človek vytuší, že keď človek stratí v niekom proste dôveru, už mu proste dôverovať nebude. Nemôžeme sa predsa správať donekonečna ako nejakí fackovací panáci, ktorí pristanú na všetko, a budú sa správať podľa aktuálnej potreby a vnútorného rozpoloženia druhých osôb, ktorí v konečnom dôsledku hrajú v živote toho človeka naozaj len zanedbateľnú rolu. Vlastne mi z toho vyplývy jedno.

Nemáte pocit, že sa držíme pri ľuďoch, kde pri finálnej časi zisťujeme, že sme stratili kopec času? To je presne ako v školských časoch. Drvíš sa na nejakú skúšku, tak ako to napíšem neskoršie, a naozaj to vynde navnivoč, a ty len nechápeš kde sa stala zrada a frustrácia z toho všetkého je ešte väčšia, než si to predpokladal pred istým časom.

Záverom ešte niekoľko myšlienok. Niečo napríklad ako som sa zmienil, neviem presne, s nejakou skúškou. Si pevne presvedčený, že to dáš, vysypeš to, ale proste zo skúšky nejakým záhadným spôsobom vyletíš. Alebo sa to stane možno pri nesústredených študentov, a to sa tiež stallo a bol som svedkom takého procesu, že na otázku, resp. tému, odpovedal nieže zle, ale celkom iste si myslel, že je to správne, avšak s tým rozdielom, že rozprával o druhej téme, ktorá mala možno podobnú problematiku.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár