Napríkad na takej filozofii, ak by som teda mal byť konkrétny sa to dosť často stávalo. Že teda, ak to priblížim, viacerí filozofi v niektorom tom období, napríklad racionalizmus a podobne, áno, myšlienky mali totožné, takmer, avšak každý to aplikoval predsa len na inú situáciu, a na inú oblasť v živote, hoci na prvý pohľad sa to celkom iste môže takému laikovi zdať ako čosi čo je úplne identické, avšak v skutočnosti to tak nie je. Presne je to aj v živote. Niekto nad nejakými opodstatnenými emóciami len mávne rukou, iného sa to dotkne v inej kvalite, a problém je teda na svete.
Niekto je citlivý na životne dôležité témy, a nie je mu ľahostajné, ako to prežíva, niekto už je možno tak veľmi otupený tou nepriazňou života, že to nerieši vôbec, a tomu druhému sa napríklad vysmieva. Sú to rôzne pohľady na situácie. To môže byť kľudne aj v domácom prostredí, ale často sa to stáva napríklad opačne. Niekto je už tak otupený, že mu je úplne jedno.
Ďalej by som spomenul, že teda sú rodiny, kde rodičom, v tom samozrejme lepšom prípade nie je jedno, čím bude jeho dieťa, teda ako bude smerovať ten postupný vývin, študijný, ale najmä by som chcel zdôrazniť osobnostný vývin, pretože ani škola a školské prostredie neznamená len sedieť nad knihami, je to proste priestor na budovanie si vzťahov, vytváranie si hodnôt, kde možno zoči voči budeme prakticky postavení čelom k riešeniu nejakých problémov, o ktorých sme napríklad roky predtým len mohli v hrubých rysoch poväčšine len teoretizovať a nič viac. Takto je naozaj. Práveže po škole častokrát človek zistí, kde je jeho brázda a načom je. Pre mňa viaceré záležitosti pôsobili neskôr dosť stresujúco až šokujúco, vďaka čomu som až prirýchlo zmenil myslenie, ktoré som si rokmi osvojoval a myslel, že je to naozaj tak.
S tým teda právom súvisí aj riešeniu niektorých pálčivých spoločenských problémov. Sú osoby, ktoré dokážu celkom isto zvládnuť nejaký zložitý rébus, ale napríklad, a to celkom vážne hovorím, nedokážu si pomôcť v živote. Neuvedomujeme si, ako veľmi sa môžu tieto témy veľmi rýchlo stať témam nás samými, čo môže potom vyvolať taký možnože očividný smútok, že sme sa tomu predsa len nevenovali poriadne.
Opätovne, ak to chcem sa na to pozrieť, nemusí konkrétne brať na zodpovednosť tú situáciu, aj keď nemusí byť príjemná. Mám veľmi zlý pocit, že mnohé problémy, veď stačí sa pozrieť na situáciu u nás doma, nemusíme odbiehať pozorovať nejaké zahraničie, aj tak tam veľa vody nenamútime. Toto priniesol svet, dovolím si tvrdiť že korene tohoto všetkého sú napríklad v období osvietenstva a podobne.
Máme veľa príkladov, že mnohí si nedokážeme vyriešiť problémy doma, ale dávame dôraz na nejakých fórach a podobne. Je jednoduchšie, je to možnože akýsi psychologický fenomén, že viaceré veci riešime napríklad na internete, akokeby sme to mali riešiť trebárs u nás doma, možnože s našimi priateľmi, alebo kolegami, ale miesto toho sa uchyľujeme k úplne opačným metódam. Tento fenomén je preto tak rozšírený, pretože máme radi anonymitu a možnože človek konečne potrebuje počuť aj názor ľudí, s ktorými síce osobne nič nezdieľa, presne ako napríklad na tomto a ďalších webových portáloch, pretože nedostáva k svojej osobe nič nové a nič podnentné, a celkom človek sa javí ako unavený z toho stereotypu, ktorý aktuálne prežíva. Preto, lebo na jeho emócie azda nik nedbá, pretože ho už pozná, a nepovažuje to za primárne riešenie aktuálneho problému a podobne. Nie je to správne
Teda, ak sa vrátim na začiatok, v oboch prípadoch proste vnímam akokeby tú absenciu pozitívnych emócii. Áno, napríklad dávame dôraz na vzdelávanie, ktoré je celkom isto dôležité pre budúcnosť, ale mne sa zdá, že prehnane čosi len zdôrazňujeme bez nejakého logického a najmä praktického zdôvodnenia.
Mám pocit, akokeby sa ten sponntánny pocit už vytrácal. Opätovne som to zažil napríklad na strednej, a dosť sa ma to dotýkalo, hoci ako spolužiaci sme mali veľmi férové vzťahy. Kým napríklad ja, som učivá skutočne bral smrteľne vážne, a keď som niečo nevedel, radšej som si napísal napríklad ťahák ceruzkou na okraj lavice, predsa len, čo keby somto zabudol, kým spolusediaci nad tým častokrát s nedojedenou desiatou len mávou rukou a kašlal na to.
Na záver ešte niekoľko mojich pohľadov. Čo teda z toho vyššie uvedeného mi vyplýva. Áno. Kašlal na to. To sa mi celkom nepáčilo, nechápal som ho, ako ho to môže taká situácia nemrzieť, čosi nedotiahnuť do zdarného konca. Pasivita sa skôr či neskôr vyplatí v tom. Kašleme aj my častokrát na to, a potom to žiaľ aj tak vyzerá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár